ento rok bol pre fanúšikov hororu naozaj skvelý, s filmami ako „Late Night with the Devil“, „Immaculate“ a „A Quiet Place: Day One“ ktoré zaujali publikum. A ešte nás čakajú očakávané premiéry „Alien: Romulus“ a „Smile 2“.

Avšak aj v tak silnom roku si film „Longlegs“ udržiava svoje jedinečné miesto.

Tento týždeň prichádza do kín s hodnotením 100 % na Rotten Tomatoes (v čase písania) a s vlnou nadšených reakcií. Ak by ste si mysleli, že „Longlegs“ nemôže splniť očakávania, mýlili by ste sa – pretože ich skutočne napĺňa.

V súlade s vynikajúcou marketingovou kampaňou pre „Longlegs“ budeme struční ohľadom detailov. Ak si predstavíte „The Silence of the Lambs“, ale ešte temnejšie tónom aj dejom, budete na správnej ceste.

Film začína v neurčitom čase, keď sa mladé dievča stretáva tvárou v tvár so sériovým vrahom známym len ako Longlegs (Nicolas Cage). Tento vrah už desaťročia vedie svoju vražednú šnúru a na každom mieste činu necháva stopy v podobe poznámok plných okultných symbolov bez zjavnej logiky.

Na scénu prichádza nadaná agentka FBI Lee Harker (Maika Monroe), ktorú povolal agent Carter (Blair Underwood) na lov Longlegsa. Ale ako sa ponára hlbšie do prípadov, Longlegs sa začína zaujímať aj o ňu.

Je to prípad, ktorý Harker otriasa až do základov – a rovnako otrasení budete aj vy.

Ešte skôr, než sa dostaneme k technickej stránke filmu, „Longlegs“ vyniká vďaka dvom excelentným hereckým výkonom Maiky Monroe a Nicolasa Cagea. Bez hviezd ich kalibru by ste sa síce báli, ale neboli by ste emocionálne investovaní.

Lee Harker je náročná postava, spoločensky nemotorná a odmeraná, ale Monroe – už hviezda žánru s filmami ako „It Follows“ a „The Guest“ – vyjadruje emócie a bolesť, ktoré sú za jej osobnosťou. Možno by ste ju spočiatku chceli porovnávať s Clarice Starling, ale Monroe zabezpečuje, že je svojou vlastnou unikátnou hrdinkou.

Na druhej strane je úplne nerozpoznateľný Nicolas Cage ako Longlegs. Je to odvážny, transformačný výkon jedného z najdynamickejších hercov súčasnosti a patrí medzi jeho najlepšie. Hlasovo sú tu občasné „Cage rage“ výbuchy, ale najviac znepokojujúca je jemnosť Longlegs.

Vizuálna transformácia bola šikovne udržiavaná mimo marketingu a scenárista/režisér Osgood Perkins vás dráždi náhľadmi tu a tam. Je to spôsob, akým je Longlegs vo filme odhalený v celej svojej sláve, a efekt je ohromujúci.

Ďalšia vec, ktorá vás môže prekvapiť na „Longlegs“, je, že napriek tomu, že pokrýva veľmi temné témy, zriedkavo je samoúčelne brutálny. Sú tu výrazné obrazy – krvou postriekaný nápis „Happy Birthday“ či rodina mŕtvol v posteli – ale nie je to prehnane groteskné.

Často Perkins necháva vašu predstavivosť pracovať a spolieha sa na tón, aby vás desil. Od ostrého, širokouhlého snímania kamerou Andrésa Arochiho (ktoré necháva veľké priestory okolo postáv) po strašidelný zvukový dizajn Eugenia Battagliu, film vytvára dusivú atmosféru, kde je všetko len trochu „mimo“.

Počas „Longlegs“ sa nemôžete vôbec uvoľniť a z kina vyjdete s pocitom, že je niečo, čo sa nemôžete zbaviť. Ak to znie ako nepríjemný zážitok, paradoxne nebudete chcieť odvrátiť zrak, pretože je tak strhujúco temný.

Ak hľadáte šokové momenty, tu ich veľa nenájdete, okrem jedného extrémne efektívneho v úvode. Avšak tá relatívna absencia rýchlych šokov je nahradená pretrvávajúcou hrôzou počas celého filmu, takže budete stále vydesení.