Mojcasopis.sk

Zamysleli ste sa niekedy nad drobnými vecičkami, ktoré nám držia šaty pohromade? Nás zaujímalo, kde majú svoj pôvod najrôznejšie zapínadlá.

Odev na počiatku svojej existencie slúžil predovšetkým na ochranu pred chladom a nepriazňou počasia. Neskôr sa stal poznávacím znamením jednotlivých vrstiev obyvateľstva, najmä ich majetkových pomerov. História odievania je dlhá a kľukatá. No nemenej zaujímavé je sledovať vývoj maliačkostí, ktorých funkcia zostala po celé veky nezmenená: spájať, istiť, jednoducho zabezpečiť, aby sa nám oblečenie neskĺzlo z tela.

Asi najstarším prostriedkom zabraňujúcim spadnutiu odevu je opasok. Už pračlovek si zvieracie kožušiny prehodené cez seba preväzoval pásikom kože, aby mu neprekážali v pohybe. Starovekí Gréci nosili dlhé splývavé rúcha, zvané peplos alebo chitón, nazberané okolo tela. Na ne však potrebovali čosi viac ako motúziky. Aténčanky preto vymysleli prvé špendlíky v tvare krížika, ktorými si prichytávali jednotlivé nariasené kusy látky na pleciach. Rimania ich zlepšili a svoje tógy pripínali a zdobili rôznymi sponami a brošňami. Keď obsadili Britské ostrovy, priviezli aj vlastný štýl obliekania a doplnkov. Lenže v tomto ohľade veľmi nepochodili. Tamojší obyvatelia potrebovali niečo, čo by im umožnilo ovinúť a uchytiť si šaty čo najtesnejšie k telu, aby sa pod ne nedostalo známe sychravé a chladné počasie. Nemohli si dovoliť ľahké vzdušné látky, odev ich musel predovšetkým chrániť pred zimou. Vyriešili to celkom umne. Na jednotlivé kúsky látky prišili malé kovové krúžky, cez ktoré prevliekli šnúrku alebo povrázok a stiahli pevne k sebe. Dodnes niektorí obyvatelia Škótskej vysočiny uprednostňujú očká pred ostatnými zapínadlami.

Praktickosť víťazí
Na Ostrovoch sa zrodil ešte jeden zlepšovák. Zaslúžil sa oň neznámy rybár. Chlapi tráviaci celý život na mori potrebovali praktickejšiu pomôcku. Uväzovať rukami skrehnutými od vetra a studenej vody šnúrky alebo nebodaj zapínať gombíky neprichádzalo do úvahy. Niektorému z nich napadlo nahradiť jedno očko kovovým háčikom, ktorý sa zachytil o protiľahlé očko. Tak sa zrodilo ľahko ovládateľné spojenie u nás ľudovo nazývané babka a dedko. Samostatnou kapitolou sú gombíky. Bronzové a strieborné kúsky sa našli už v hroboch pravekých a starovekých ľudí. Vtedy slúžili hlavne na ozdobu a bývali súčasťou pohrebných rúch alebo posmrtných darov. Ako hlavnú spájaciu technológiu a tiež gombíky s dierkami priniesla až móda 14. storočia. Ktorýsi francúzsky kráľ sa vraj už nemohol pozerať, ako si aj poprední šľachtici utierajú nos do rukávov, a tak im ich zapol gombíkmi. S podobným príbehom prišli o štyri storočia neskôr aj Angličania. V ich podaní je hlavným hrdinom admirál Horatio Nelson. Ten vraj nimi pripínal uniformy malých chlapcov, ktorí obsluhovali panstvo v kajutách a žiaľ za domovom utierali do rukávov.
 
Zapínanie, to chce filipa
Novodobá história nám priniesla netušené možnosti spojenia. A to nielen telegrafického a telefonického, ale aj odevného. V roku 1839 vymyslel americký inžinier Whitcomb Judson zatváraciu sponu na vysoké topánky, ktoré sa dovtedy zapínali na gombíky alebo šnurovali. O dvadsať rokov neskôr zamestnal švédskeho inžiniera Gideona Sundbacka. Ten dotiahol Judsonov princíp do podoby dnešného zipsu a vyvinul aj stroje na výrobu a upevňovanie zúbkov zipsu na pásy tkaniny. Názov vznikol zo zvuku, ktorý sprevádza pohyb bežca po zúbkoch. O masové rozšírenie sa postarala americká armáda, keď po prvej svetovej vojne objednala desaťtisíc zipsov na vetrovky leteckých oblekov. Ďalší zapínací nápad sa zrodil v hlave Švajčiara Georgesa de Mestrala po prechádzke v lese. Keď zbavil psa aj svoje ponožky bodliakov, rozhodol sa preskúmať, prečo sa tak dobre chytajú vlny. Pod mikroskopom uvidel, ako sa jemné háčiky bodliakov zachytávajú do vlnených slučiek. Krátko potom napodobnil prírodu na tkanom nylone. Nový materiál nazval velcro spojením dvoch francúzskych slov „velours“ a „crochet“ čiže zamat a háčik. Suchý zips spôsobil skutočný prevrat. Je zhotovený tak, aby sa dal ľahko rozpájať a spájať. O to obdivuhodnejšia je jeho odolnosť voči bočným silám. Kúsok suchého zipsu vo veľkosti palca obsahuje asi 750 háčikov a 12 500 slučiek. Využíva sa nielen v odevnom priemysle. V medicíne napríklad spája komory umelého srdca. A aby sa astronautom na palube raketoplánu nestrácali v bezváhovom stave predmety, pripevňujú suchým zipsom na vhodné povrchy podnosy, balíčky s jedlom, vedecké prístroje a niekedy aj sami seba.

Gombíkový kráľ
Kedysi slávny, no dnes trochu zabudnutý český podnikateľ Jindřich Waldes, nazývaný gombíkový kráľ, má na svedomí stláčací gombík alebo, jednoducho povedané, patentku. Na začiatku dvadsiateho storočia vybudoval podnik, ktorý zabezpečoval takmer polovicu celosvetovej produkcie patentiek, gombíkov rozmanitých úchytov, karabínok a textilných zapínadiel vôbec. Jeho bývalá firma Waldes a spol. má pobočky po celej Európe, v Amerike aj v Afrike a vlastní viac ako 120 ochranných známok v rôznych krajinách celého sveta. Po znárodnení ju premenovali na KOH-I-NOOR, podľa najpredávanejšieho artiklu – patentky, nazvanej po najväčšom diamante na svete so 186 karátmi. Známe logo firmy „Miss KIN“ vzniklo vraj na lodi plávajúcej v roku 1912 do Ameriky. Waldesova spoločníčka Elisabeth Coyensová si raz rozpustilo vložila patentku do oka a maliar František Kupka, Waldesov dobrý priateľ, ju zvečnil na plátne. Štedrý mecén umenia sa vďaka židovskému pôvodu dostal aj do koncentračných táborov. No spolu s Baťom dokázal, že americký sen sa dá snívať aj v malej európskej krajine.

Pichľavé výročie
Vlani uplynulo 160 rokov odvtedy, čo svetlo sveta uzrel zatvárací špendlík, ktorý mnohí ľudia nenazvú inak ako zicherka. Unikátny, a pritom jednoduchý, systém je dielkom newyorského mechanika Waltera Hunta. Vznikol, keď Hunt vykrúcal kúsok drôtu do rôznych tvarov a snažil sa vymyslieť vec, čo by mu pomohla splatiť pätnásťdolárový dlh. V apríli roku 1849 si dal patentovať „bezpečnostný špendlík“. O jeho význame však asi nebol príliš presvedčený, lebo onedlho patent za štyridsať dolárov predal. Vymyslel tiež prototyp šijacieho stroja.