Mojcasopis.sk

Lekári jej hovorili, aby si začala vyberať kvety na pohreb. Napriek tomu dnes opäť chodí a rozpráva.

Nehoda spustila chorobu, ktorá pripútala štrnásťročnú Rameezu Mehmudovú  na lôžko. Celkom ochrnuté dievča sa navzdory nepriaznivým prognózam za sedem rokov postavilo na nohy. Odborníci hovoria o zázraku, mladá žena len o pevnej vôli a túžbe znova tancovať.

Rameeza Mehmudová (21) kedysi chvíľku neposedela. Štrnásťročná slečna milovala tanec a rútila sa životom ako uragán.  „Vždy som niekam utekala, či už na tanečné tréningy, na vyučovanie, alebo na mimoškolské aktivity,“ spomína. V anglickom Manchestri, kde býva s rodičmi a so šiestimi súrodencami, ju všetci poznali ako energické, vždy usmiate dievča. Všetko zmenila napohľad nevinná nehoda. Keď bežala z jednej triedy na vyučovanie do inej učebne, zakopla a spadla zo schodov.  „Držala som ťažký batoh, navyše s laptopom, ktorý ma prevážil, preletela som osem schodov a udrela sa do hlavy. Ležala som asi 45 minút v bezvedomí, kým ma našli a prebrali spolužiaci, pretože prebiehalo vyučovanie.“

Vyberaj si kvety na hrob
Keďže meškala na hodinu, nechcela robiť okolo seba zbytočný rozruch a šla na ďalšie vyučovanie. To ju už bolela hlava, tŕpli jej nohy a ruky a cítila sa, akoby na ňu liezla chrípka. Cez obed chcela zájsť k školskému zdravotníkovi, no pred ambulanciou bol dlhý rad a žiadne miesto na sedenie. A Rameeze sa od slabosti podlamovali nohy. Šla teda do triedy na ďalšiu hodinu. Po vyučovaní bola taká zoslabnutá, že musela zavolať mame, aby po ňu prišla.  „Ona už vedela, že je zle. Nikdy som totiž o odvoz zo školy nežiadala,“ vysvetľuje. Rodičia ju preto hneď zaviezli do nemocnice, kde nakoniec zostala dlhé tri roky. Jej stav sa rýchlo zhoršoval, o niekoľko hodín si už telo necítila vôbec, nemohla sa hýbať ani rozprávať. Zatiaľ, čo jej spolužiaci chodili na diskotéky a do kina, Rameeza hodiny, dni a mesiace nehybne ležala bez akejkoľvek možnosti komunikácie.  „Bolo to frustrujúce, nemohla som pohnúť ani prstom, ale myseľ mi stále pracovala. Predstavovala som si, že znovu tancujem.“ Práve myšlienky na hudbu a tanec ju podržali aj v tých najťažších momentoch, keď sa jej pohoršilo natoľko, že jej lekári hovorili, aby si začala vyberať kvety na pohreb. Nevhodné poznámky len posilňovali jej odhodlanie pobiť sa s osudom. Do roka začala pomaly hýbať kútikmi úst a cítiť končeky prstov. Vďaka tomu sa v sedemnástich dostala na invalidný vozík a rodičia ju mohli vziať domov.

Plazenie a mdloby
Tam pokračovala v snažení.  „Vždy večer, keď všetci zaspali, som si precvičovala ústa. Silou vôle som ich nútila vysloviť postupne mama a otec,“ spomína. Okrem jazyka chcela rozhýbať aj telo. Zvalila sa preto z postele a snažila sa plaziť. Ochabnuté svaly reagovali veľmi pomaly a neraz od námahy skolabovala. Ale napredovala. Po necelých dvoch rokoch znovu navštívila lekára, povedala niekoľko slov, ktoré sa naučila vysloviť, a predviedla, ako sa posúva po podlahe. Zároveň požiadala o rehabilitáciu.  „Keď videli, čo som zvládla, nemohli odmietnuť,“ usmieva sa. Lekári však predpokladali, že tým sa jej pokroky skončili. Konečne totiž prišli na to, akou chorobou dievča trpí. Diagnóza znela dystónia, teda dedičné neurologické ochorenie, ktoré spôsobovalo degeneráciu svalstva. Pád zo schodov bol len spúšťačom, pretože choroba mohla prepuknúť kedykoľvek. No Rameeza ich varovanie púšťala jedným uchom dnu a druhým von. Už toľkokrát sa ju snažili presvedčiť o nezvratnosti jej stavu, že ich vôbec nebrala vážne. Pomaly si rozhýbala prsty natoľko, že mohla pomocou špeciálneho počítača komunikovať s okolím. Na klávesnici vyťukávala slová, ktoré potom zariadenie nahlas prečítalo. Keď jej to stav dovoľoval, písala knihu o svojich zážitkoch. A nepoľavovala v cvičení.

Späť na nohy
Vlani v jeseni nastal okamih, na ktorý čakala dlhých šesť rokov. Bez pomoci urobila prvý krok.  „Keď som sa postavila, maminka plakala od šťastia a ja s ňou. Celá rodina bola šťastná,“ spomína. Lekári boli z jej úspechu šokovaní a konečne uverili, že Rameeza sa môže ešte zlepšiť. Jej odhodlanie spojené s pravidelnými terapiami a rehabilitáciou naďalej posilňuje dlhé roky zanedbávané svalstvo. Hoci ju čaká ešte veľa práce, žiari spokojnosťou.  „Môžem slobodne konverzovať s okolím, sama sa prejdem po dome, a keď je pekne, zvládnem aj krátku prechádzku v záhrade. Dokonca som minule bola v kine a bez vozíčka,“ neskrýva nadšenie. Nepripúšťa, že by to nemohlo byť ešte lepšie.  „Chcem, aby si všetci ľudia uvedomili, že nezáleží na tom, čo vám osud pripravil do cesty, ale na tom, ako sa s tým dokážete vyrovnať. Ak sa nebudete ľutovať, môžete dosiahnuť úžasné veci,“ dodáva mladá žena.