Mojcasopis.sk

Mike Gogulski má poľské priezvisko, narodil sa ako Američan, dnes nie je občanom žiadneho štátu. Pracoval v USA a v Belgicku. Napokon zakotvil na Slovensku a už päť rokov žije v Bratislave.

Na východe bol najďalej v Košiciach, na juhu v Guatemale a severozápadne v kanadskom Vancouvri. Necíti sa ako svetobežník a v Bratislave sa mu veľmi páči!

Mikovi prarodičia z otcovej strany emigrovali do Ameriky na začiatku 19. storočia. Matkini predkovia prišli z Nemecka. Väčšina súčasných Gogulských žije v okolí poľskej Poznane, ale Mike ich osobne nepozná. Ako mnoho európskych emigrantov zo začiatku dvadsiateho storočia, aj jeho predkovia chceli prerušiť väzby s rodiskom a stať sa Američanmi. Mali aj existenčné problémy a na uchovanie poľského jazyka a kultúry u ich detí a vnúčat nezostal čas. No ich pravnuk sa do Európy predsa len vrátil. Hovorí štyrmi jazykmi a vďaka spontánnemu prístupu k ľuďom si u nás získal množstvo priateľov. Takto by asi mal vyzerať skutočný svetoobčan. Mike Gogulski však nemá občianstvo. Amerického sa vzdal a o slovenskom zatiaľ len uvažuje...

Škola, LSD a pivo
Michael sa narodil 8. augusta 1972 vo Phoenixe v Arizone. Jeho otec získal prácu ako inžinier elektromechaniky vo floridskom Orlande a tu žil Mike s rodinou do svojich 25 rokov, potom putoval za prácou po mnohých štátoch od Minnesoty cez Connecticut, Kaliforniu až po Wisconsin. Otec pred ôsmimi rokmi zomrel na rakovinu, mama Joan žije na Floride. Mikova mladšia sestra Karen, povolaním zdravotná sestra, vychováva spolu s manželom Billom v Orlande dvoch rozkošných chlapcov Cola a Chasa. Mike však synovcov vída len na obrázkoch.  „V roku 1990 som začal študovať informatiku na Orlandskej univerzite, ale potom sa môj  záujem preniesol na LSD a pivo,” priznáva otvorene. Štúdium prerušil po prvom semestri. No v živote sa uchytil celkom úspešne. Má za sebou desaťročnú kariéru v informatike ako systémový administrátor, správca siete a manažér IT infraštruktúry. Za prácou sa sťahoval cez veľkú časť západných oblastí Ameriky.
V roku 2004 po mnohých pracovných i osobných očakávaniach a neúspechu opustil Mike Ameriku. Jeho vtedajšia priateľka chcela učiť angličtinu v európskej krajine niekde vo východnom bloku. Poslala svoju ponuku a dostala odpoveď práve zo Slovenska. Obaja sa presťahovali do Bratislavy, a hoci sa ich cesty po čase rozišli, Mikovi sa tu zapáčilo. Od roku 2006 sa začal viac ako predtým počítačom venovať jazyku. Stal sa prekladateľom, korektorom a redaktorom.

Slováci sú tichší
„Bratislava má svoje dobré a menej dobré stránky,” rozmýšľa americký rodák.  „V minulosti som v USA nikdy nebýval priamo v meste. Myslel som si, že mesto nenávidím, no je to inak. Tu sa mi žije príjemne. Páči sa mi, že Bratislava je dostatočne malá na pokojný život, no dostatočne veľká na všetko, čo od mesta očakávate.” Má tu priateľov, milenky, exmilenky aj nepriateľov... Bol už v Žiline, Košiciach, Prešove, v Banskej Bystrici a vo Zvolene, počul, že Slovensko je prekrásna krajina, a teší sa, že ju bude časom objavovať. Porovnáva niekedy Slovákov s Američanmi? Podľa neho sa všade nájdu lepší a horší ľudia. On však zásadne posudzuje človeka ako individuálnu bytosť, nie ako príslušníka nejakej skupiny – vďaka miestu narodenia alebo vďaka geografickému usporiadaniu sveta. Mike si myslí, že Slováci sú všeobecne pokojnejší, tichší ako Američania. No pre úskalia slovenčiny prežil aj horúce chvíle. Bol na Slovensku sotva tri mesiace a v zamestnaní prišiel ku skupine dievčat, s ktorými často fajčil pred budovou. Opýtal sa: Chceli by ste fajčiť? A ony to pochopili trochu inakšie... Chvíľu im trvalo, kým sa prestali smiať a vysvetlili mu sexuálny podtón otázky.
Kedysi obhajoval svoje problémy s naším jazykom tvrdením  „Moja slovenčina stačí taxikárom a čašníkom”, ale odvtedy sa výrazne zlepšil. V slovenčine dobre číta, ako sa skromne hodnotí, píše ako slušný žiak základnej školy, má však problémy s porozumením odpovedí v rozhovore. Pracuje ako prekladateľ, preto neovláda slang, jeho slovenčina je vraj takmer právnická. Rozumieť  jazyku, to si vyžaduje vyrásť v danej krajine.  „Nechcel by som žiť v nejakej  izolovanej bubline s mojimi krajanmi a anglicky hovoriacimi ľuďmi,”  hovorí.  „Cítil by som sa vytrhnutý z reality. Mnohí Slováci tvrdia, že slovenčina je jedným z najťažších jazykov na svete, ale ja si to nemyslím. To, samozrejme, neznamená, že je ľahká. Dva roky som v škole študoval latinčinu, takže slovenské skloňovanie ma neprekvapilo. Stále si však neviem zapamätať, kedy a ako mám použiť rozličné pády. A najťažší pre mňa a možno pre veľa západniarov, ktorí prídu do slovanskej zeme, je slovesný vid. Túžim po čarovnom kľúči, ktorý by mi ozrejmil, kedy treba použiť dokonavý vid, no kľúč neexistuje!”

Mike je „polyamorous”
Okrem práce so slovenčinou prekladá Mike úradné dokumenty z češtiny do angličtiny. Živobytie si zjednodušil, takže aj z nízkeho zárobku vyžije. Ak cestuje do Česka, dorozumieva sa tam po slovensky a miestni ľudia ho vraj pritom so záujmom sledujú. Po španielsky hovoril kedysi veľmi dobre, no veľa zabudol. Myslí si však, že keby vycestoval na mesiac do Španielska alebo do Mexika, v treťom týždni pobytu by už hovoril plynne. Hoci pôsobí ako svetoobčan, svet vraj ešte zďaleka neprecestoval.  „V USA som sa sťahoval z mesta do mesta každé dva roky. Na východe som bol najďalej v Košiciach, na juhu v Guatemale a severozápadne v kanadskom Vancouvri. Tak skoro sa ani ďalej nepohnem, lebo život v Bratislave sa mi páči a nič ma netlačí, aby som si hľadal iné bydlisko.” Mike sa ako 23-ročný v USA oženil, no vzťah s manželkou vydržal len šesť rokov. Má z neho deväťročnú dcéru Kyru, ktorá žije s matkou v Georgii. Z rodiny ho v Bratislave ešte nikto nenavštívil, možno však prídu, keď synovci podrastú. Nie je mu samému smutno? „Nie. V súčasnosti som polyamorous (viacnásobne zamilovaný – pozn. autora) a nemám záujem o trvalý vzťah typu manželstva.”
Prečo sa Mike zriekol amerického štátneho občianstva?  „USA sa mi svojou politickou a vládnou podstatou javia ako zločinecká organizácia. Nechcem s ňou byť nijako spojený. Nie som proti podpore spoločnosti, ale som proti daniam, ktoré odo mňa zlodejsky žiada štát od narodenia, a nechcem podporovať výsady iných ľudí. Zbaviť sa občianstva bol pre mňa spôsob, ako uviesť svoje právne a spoločenské postavenie do súladu s mojím presvedčením. Možno neskôr požiadam o slovenské občianstvo, ale bude to len z praktických dôvodov, aby som mohol cestovať. Nechcem mať nijaké spojenie so zločineckou organizáciou zvanou štát. A možno nebudem už do smrti občanom nijakej krajiny.”