Mojcasopis.sk

Michaela Čobejová tento rok podľahla vianočnej nálade o niečo skôr ako inokedy, čo súvisí s jej tehotenstvom. Atmosféra Vianoc ju pohltila natoľko, že sa rozhodla upraviť a nahovoriť cédečko pre deti, ktoré nesie názov Darček od Ježiška – biblické príbehy pre deti. K nahrávke sa viaže aj príbeh, ktorý nám herečka vyrozprávala.

Tento rok som to pocítila nejako predčasne. Možno to spôsobuje príslovečný sentiment budúcich mamičiek, plačúcich pri každom obrázku všetkého malého a bezbranného. Hocijakého pôvodu.
Ešte sa len začala prvá reklama s umelým snehom a odrhovačkou, ktorú nie a nie vyhnať z hlavy, už som telefonovala s kamarátkou. „Predstav si, bude tam detský spevácky zbor a večné biblické príbehy...“ nadšene som opisovala svoj nový projekt. „Myslíš, že sa Biblia môže upravovať?“ „Čo ja viem. Asi áno...“ povedala Silvia,  „spýtaj sa autora...“ „Aha. Autor. Autor. To bude horšie...“ zamyslela som sa. „Alebo sa spoľahni na svoj vnútorný hlas...“ povedala Silvia a musela končiť, lebo si pichla špirálou do oka.
O dva dni som jej volala. „Už je to.“ „Čo akože?“ „No to cédečko. Volá sa  Darček od Ježiška...“ Silvia sa zmohla len na: „Ježiš...“
„Je krásne...“ počúvam svoje dielko a do očí sa mi tlačia slzy. „Čo povieš, drahý?“ obraciam sa s rozochveným hlasom na manžela. „Super! Sama si ho urobila, sama nahrala a je veľmi pravdepodobné, že ho sama budeš aj počúvať...“ povedal, nezdvihnúc oči od časopisu o prevodovkách. „A čo si myslíš o tých zlatých deťoch? No, ako hovoria predstavy o Ježiškovi. Počkaj, pustím ti to ešte raz!“ bežiac k prehrávaču som sa ešte pokúsila rodinu nejako zaujať. „Ježiško, ako je možné, že ťa nikto nikdy ešte nevidel? Ja keby som ťa uvidel, ja by som ťa spoznal!“ po dome sa z cédečka rozlieha hlas úprimného šušľavého prváčika. „To je čo?“ pýta sa manžel, listujúc v časopise o foťákoch.
Nič. To sú Vianoce. Moje predčasné sentimentálne Vianoce. „Však, Tánička?“ prihováram sa svojmu nenarodenému dieťatku. „Ty mi rozumieš.“
Zastavím cédečko, idem do pivnice, hrabem sa v tradičných, dobre uskladnených, každý rok použiteľných vianočných ozdobách a rozmýšľam, ako je možné, že my ženy dokážeme celú večnosť híkať nad desiatym novým reprákom a muži nás väčšinou odbavia nezúčastneným: „Hm...“  
„To nič,“ potláčam potrebu prasknúť od zlosti. „Netreba sa dať znechutiť. Keď všetci odídu, zapálim si sviečku, pustím si v pokoji svoje dielko. Možno si schuti poplačem. Jéj, to bude super...“