Medzi Vančovcami nikdy, kam až rodinná pamäť siaha, neboli vrcholoví športovci. Často sa však presúvali zo Serede k babke na vidiek, všetci teda vedeli jazdiť na bicykli a ani tvrdá fyzická práca v záhrade im nebola cudzia.
Väčšina detí si rada zamaškrtí a Monika (22) netvorila výnimku. Ako dieťa bola okrúhlučká a o športovej kariére vôbec nesnívala. Ako sa teda dostala k hádzanej?
Rada jedávala. Zabrzdila ju až čiasi netaktná poznámka o jej váhe. V 8. ročníku základnej školy Moniku Vančovú na hodine telocviku zaujal názorný výklad učiteľky o tom, ako sa hrá hádzaná. Ešte v ten deň sa išla pozrieť na tréning. Odvtedy hrá.
Najlepšia strelkyňa
Jej babka sa dodnes usmieva pri spomienke, ako u nej Monika cez prázdniny behávala po záhrade so závažiami na nohách a rukách, aby nabrala kondíciu. Jej rovesníčky leňošili na dovolenkách a užívali si, Monika pracovala na sebe.
Pri svojej skromnosti neprezradí, že hrá skvelo. Hovoria za ňu výsledky. Ešte ako študentka obchodnej akadémie získala titul najlepšej strelkyne Slovenska v súťaži stredných škôl. V roku 2004 ju vyhlásili za najúspešnejšiu športovkyňu mesta Šaľa. V dorasteneckej lige ju postavili na prípravný zápas proti ženám WAT Atzgersdorf. Po zápase si Moniku zavolal rakúsky tréner, či by nechcela skúsiť hrávať u nich. "Ale to som bola ešte iba v treťom ročníku na Obchodnej akadémii v Seredi," vysvetľuje Monika. "Tréner ma chcel už v tom roku, ale ja som sa rozhodla najskôr dokončiť školu. Až po maturite som začala hrať v Rakúsku. Na Slovensku som dostala viaceré ponuky, ale nakoniec som sa rozhodla, že vyskúšam niečo nové. Výzvou pre mňa bolo, že sa osamostatním a naučím sa cudzí jazyk."
Bála sa hovoriť
Zo začiatku mala s nemčinou problémy. Aj keď rozumela takmer všetko, bála sa komunikovať, aby sa nezosmiešnila. Jej spoluhráčky však chceli o nej všetko vedieť. Našli sa aj také, ktoré ju vnímali len ako rivalku, takže ju prehliadali. Mnohé jej spoluhráčky sú inej ako rakúskej národnosti. Monika je jediná zo Slovenska, predtým s ňou hrali dve ďalšie Slovenky, ale obe sa neplánovane začali chystať na kariéru budúcej mamičky. "Máme jednu hráčku z Maďarska a jednu z Litvy. Dobre sa znášam so všetkými," hodnotí Monika.
Hrať za rakúsky Atzgersdorf a medzitým reprezentovať Slovensko proti Rakúsku však nie je jednoduché. "Keď som nastúpila za kategóriu žien v slovenskej reprezentácii, hneď sme hrali zápas proti Rakúsku. Bola to veľká nevýhoda, lebo Rakúšanky ma poznali a vedeli, čo hrám."
Monika je amatérka, takže ako hráčka hádzanej nemá predpísanú stravu. "Odkedy hrávam, môžem jesť, čo sa mi zachce. Zatiaľ sa krotiť nemusím, ale keď budem staršia, určite si nedám o jedenástej večer hamburger s hranolčekmi," smeje sa blondínka. "Moje obľúbené jedlo je suši, no zjem naozaj všetko." Vychovávali ju viacerí tréneri a každému je za niečo vďačná. Každý mal svoj vlastný štýl a každý ju naučil niečo iné, či to bol tréner Novák, u ktorého začínala, trénerka Hlavatá, tréner Popluhár, alebo tréneri v Rakúsku. Podľa nej sú to super ľudia, ktorí obetovali celý život športu a žijú ním.
Okrem toho, že športuje, študuje Monika na Univerzite Komenského v Bratislave. Popri škole trénuje deväťročné deti v Rakúsku, v klube, kde pôsobí. Zároveň si hľadá prácu. To všetko stíha... Čo bude ďalej?
"Nejaké plány do budúcnosti mám, ale či vyjdú, je vo hviezdach," vzdychne si. "Hlavne by som chcela úspešne dokončiť magisterské štúdium na univerzite a ďalej sa venovať hádzanej." To, že má postavu manekýnky, jej už povedalo veľa ľudí. Monika je s ňou veľmi spokojná, udržiava si ju tým, že každý deň trénuje. Ale je realistka, aby mala aj tvár manekýnky, musela by vraj podstúpiť nejaké skrášľovacie operácie - a o to nestojí. Dievčatá v jej veku majú priateľov, mnohé sú už vydaté. Monika sa zatiaľ vydať určite nechystá. Najskôr si chce užiť život, získať pár úspechov v hádzanej, potom sa usadiť a mať aspoň takú úžasnú rodinu, v akej vyrástla. Dievčatám, ktoré by rady niečo dosiahli, odkazuje, aby sa pohli z kresla pred televízorom, lebo úspech si musí každý vydobyť sám. A nespokojnosť je podľa nej prvý krok k úspechu.
ČO JE HÁDZANÁ
V roku 1926 vznikla v Amsterdame Medzinárodná amatérska hádzanárska federácia (IAHF). Pre negatívny vplyv zástupcov fašistického Nemecka po 2. svetovej vojne zanikla a v Kodani ustanovili nový riadiaci orgán, Medzinárodnú federáciu hádzanej (International Handball Federation - IHF). Hru priniesli do vtedajšieho Československa v roku 1947 učitelia a študenti telesnej výchovy na pražskej Karlovej univerzite. Dnes hádzanú organizačne a metodicky riadi Slovenský zväz hádzanej (SZH).
ČO NOSÍ ŠPORTOVKYŇA MONIKA
Na tréningy - šortky, tričko, obuv upravenú na tento šport.
Na zápas - klubové dresy a džogingové súpravy. Dostáva ich od klubu, ale napríklad botasky, lopty, chrániče si ako amatérka kupuje sama.
Chrániče na kolená stoja v Rakúsku asi 100 € (3 012,60 Sk).
