Mojcasopis.sk

Sníval o malej konštrukčnej kancelárii elektrotechnického inžiniera doma v obkolesení rodiny a nikdy mu vraj nenapadlo, že chlapec z Čaklova bude viesť historické rokovania o vstupe Slovenska do EÚ, ani že sa stane prvým slovenským eurokomisárom.

„Slováci, ktorí sa nestratili a uplatnili po celom svete, môžu byť pre nás príkladom, za dôležité však považujem, aby sme vlastnú perspektívu pri existujúcej demokracii i slobode budovali hlavne doma a neutekali od problémov,“ hovorí predseda kresťanských demokratov.

Vyrastal popri troch bratoch a sestre. Detstvo prežil v malej východoslovenskej obci Čaklov (pri Vranove), jeho otec pracoval ako roľník a po kolektivizácii sa stal agronómom a zootechnikom JRD. Syn hovorí, že otec ťažko znášal komunizmom nanútené zmeny, ale čo rodine ostávalo, keď poľnohospodárstvo bolo na vidieku jediným zdrojom obživy.

O rodine...
Dedo z otcovej strany zomrel veľmi mladý a jeho rolu prevzal Figeľov otec.  „Bol to jednoduchý, statočný a pracovitý človek s pevnými politickými názormi,“ hodnotí J. Figeľ.  „Mňa formoval ani nie tak technickými či profesijnými zručnosťami, ale hlavne tým, ako dôstojne dokázal prechádzať životom. Bol som najmladší, a to znamenalo prežívať generačné osudy či témy so staršími bratmi a sestrou. Myslím napríklad zmiznutie strýka v päťdesiatych rokoch, otcovho brata, o ktorom dosiaľ nevieme, kde je pochovaný. A takisto August ‘68, keď som síce mal len osem rokov, ale celé obdobie Pražskej jari som už vnímal ako nádej na iný vývoj. To boli pre formovanie chlapca dôležité súvislosti. Zo súrodencov som doma ostal najdlhšie ja. Iste, študoval som na rovnakom gymnáziu vo Vranove ako Ivan Mikloš, s ktorým sme rovnaký ročník, a to bolo na skok do Čaklova. Ani vysoká škola v Košiciach nebola ďaleko.“

Za hranice ho odštartovala angličtina
Hovorí, že po páde komunizmu túžil pokračovať v práci konštruktéra, projektanta či vývojára kdesi v maličkej domácej projekčnej kancelárii. Deti by sa hrali na dvore a rodinný život by sa prelínal s profesionálnym. Do toho však prišla politika a mladý elektroinžinier sa ocitol v KDH.  „Bolo to prirodzené, pretože som bol presvedčený, že práve kresťanská demokracia, ktorá vyviedla z povojnového marazmu Nemecko, ale aj iné európske štáty, by mala mať účasť na verejnom živote Slovenska,“ tvrdí J. Figeľ. Pomocou solídne zvládnutého anglického jazyka sa potom dostal k zahraničnej agende.  „Angličtina bola jazykom počítačov, takže ako elektrotechnický inžinier som už v 80. rokoch považoval jej zvládnutie za cestu k hlbšiemu profesionálnemu poznaniu,“ dopĺňa.  „No a keď bolo treba zabezpečiť postavenie Slovenska v Rade Európy v roku 1993, nechýbal som v delegácii našich parlamentných poslancov. Odvtedy sa moja trajektória presunula na európsku trasu až do septembra 2009.“

Tímovosť a rodina
Tvrdí, že je tímovým hráčom a že je prirodzené, keď sa vo viacdetných rodinách rozvinú sklony k solidarite či schopnosti rešpektovať každého z celku.  „Osamotený človek, žijúci sám pre seba, nemôže byť šťastný,“ dopĺňa.  „Šťastným sa stávate vtedy, keď robíte šťastnými iných. Politicky ma v tomto smere inšpirovala myšlienka Martina Luthera Kinga, zavraždeného černošského bojovníka proti rasizmu zo 60. rokov:  ,My vás získame na svoju stranu a naše víťazstvo bude dvojnásobné.‘ Myslel to tak, že získať druhých pre dobrú vec, pre dobré riešenie, je viac, než ich prečísliť. Z dlhodobého pohľadu sa to podarilo a dnes napríklad majú USA prezidenta z afroamerickej komunity. Aj jeho príklad ma utvrdzuje, že vždy má zmysel stáť pri dobrej veci a získavať pre ňu druhého. Považujem to za zmysel tímovosti v politike, v živote, ale aj vo futbale. Teda nevymedzovať sa voči iným, víťaziť nad nimi, prečíslovať ich, ale predovšetkým ich získavať pre dobrú vec. Základom je naučiť sa toho druhého počúvať a skutočne počuť, vidieť jeho očami, vžiť sa do jeho situácie, cítiť ako on a tak aj sám rásť.“

Politické vzory
Z bývalých politikov obdivuje Roberta Schumanna, ktorého počas druhej svetovej vojny nacisti uväznili ako prvého francúzskeho poslanca. Na druhej strane ho Francúzi zase považovali za odrodilca, pretože sa narodil v Luxemburgu a nemal ďaleko od nemeckej komunity.  „On však dokázal definovať spôsob, ako týchto tradičných nepriateľov zmieriť a spojiť,“ hodnotí predseda KDH.  „A ovocie jeho krokov je spoločné pre každého v EÚ, kresťansky orientovanú politiku nevynímajúc. Samozrejme, história pozná mnohých politikov, ktorí nás pohoršujú a znechucujú, ale aj takých, ktorí nás presviedčajú, že nie je všetko blato a čierne, ale máme do činenia aj s bielou, inšpirujúcou realitou. A že politika sa dá robiť nielen slušne, ale aj úspešne – Konrad Adenauer, Jean Monnet a mnoho ďalších.“

Nie je dôvod na skepsu
Spomína, že keď svojho času ako štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí navštívil Austráliu, pripravili mu prekvapenie. Dozvedel sa, že prvým nebritským austrálskym občanom, naturalizovaným po druhej svetovej vojne, bol Ján Jandura z Habovky na Orave. Austrálska spoločnosť naňho dosiaľ spomína s veľkou úctou.  „Naši otcovia či starí otcovia hľadali obživu alebo slobodu po celom svete,“ rozvíja J. Figeľ dôvod, prečo Janduru spomenul.  „Uplatnili sa, čo by mal byť príklad pre nás, ale aj výzva, aby sme to, čo je dôležité, perspektívne a potrebné v časoch dnešnej slobody a demokracie, budovali doma. Máme všetky predpoklady na to, aby Orava, Zemplín, Záhorie a vlastne celé Slovensko bolo perspektívnou krajinou. Naši otcovia žili v obdobiach ťažších kríz alebo ťažších problémov, než aké dnes prežívame alebo musíme riešiť my. Nie je to dostatočný dôvod, prečo by sme my nemali prepadať skepse a apatii?“

Ing. Ján Figeľ

Vek: 50 (20. január 1960)
Stav: ženatý, otec troch dcér a syna
Vzdelanie: Technická univerzita v Košiciach, odbor elektrické pohony a výkonová elektronika (1978 – 1983), univerzitné semestrálne kurzy na Georgetown University of Washington o medzinárodných vzťahoch a v belgických Antverpách o európskej ekonomickej integrácii (1994).
Kariéra: Po skončení vysokej školy pracoval ako výskumný a vývojový pracovník v oblasti výkonovej elektroniky v Závodoch priemyselnej automatizácie v Prešove (1983 – 1992), bol poslancom NR SR za KDH a takisto aj poslancom Parlamentného zhromaždenia Rady Európy (1993 – 1998). V období prvej Dzurindovej vlády zastával post štátneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí a bol hlavným vyjednávačom Slovenska na rokovaniach o vstupe SR do Európskej únie (1998 – 2003). Od konca roku 2004 až do septembra 2009 bol komisárom EÚ zodpovedným za vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mládež. Od 19. septembra 2009 je predsedom KDH. Okrem iného bol aj predsedom Paneurópskej únie na Slovensku, členom viacerých mimovládnych organizácií, autorom niekoľkých publikácií o začleňovaní SR do európskych štruktúr a o kresťanskodemokratickej politike v domácich podmienkach.
Koníčky: Turistika, hubárčenie, história, šach, ktorý hrával na okresnej úrovni a pri ktorom sa dokonca zoznámil s manželkou Máriou, takisto šachistkou.