Mojcasopis.sk

„Ak riaditeľ regionálneho divadla chce čosi väčšie presadiť a nejde do politiky, musí aspoň s politikmi spolupracovať,“ tvrdí direktor martinských divadelníkov František Výrostko , kandidát ĽS-HZDS na poslanca do slovenského parlamentu.

Prvé verejné vystúpenie absolvoval, keď v rodných Buziciach (dnes časť obce Valaliky, neďaleko Košíc) miništroval, sutana sa mu plietla pod nohami a ešte predtým sa musel naučiť latinský text modlitieb.

Jeho dedo sa po dvanástich rokoch v amerických baniach vrátil na Východné Slovensko, nakúpil z ušetrených peňazí role, dobytok a so ženou i s jediným synom, otcom Františka Výrostka, sa pustil do gazdovania. „Neskôr nastúpilo združstevňovanie a deda, ktorý do družstva nechcel, posadili do ,antona´, aby ho o týždeň ,presvedčeného´ z neho vyhodili a on rodine oznámil, že podpísal,“ spomína vnuk, herec, dnešný riaditeľ Slovenského komorného divadla v Martine. „Dedovi potom neostalo iné, len občas starej mame pripomenúť, že s ním nechcela do Ameriky, lebo sa bála sadnúť na loď.“

„Mama chcela dcéru“
Bol tretím z piatich synov. „Mal som byť Marienkou, mama chcela dcéru, dokonca mi na gazdovstve, kde všetci pracovali od rána do noci,  prischli ženské roboty, lebo starší bratia boli fyzicky zdatnejší a mohli už otcovi pomáhať s chlapskými robotami,“ spomína Výrostko na detstvo vo východoslovenskej dedinke Buzice. „Ja som sa tým ženským prácam, vrátane varenia či upratovania,  nevzpieral až do okamihu, keď ma už mohli nahradiť mladší bratia.  Ale aj tak som si nič z toho nesprotivil. V tej našej polokulackej rodine sme tiež napríklad pestovali konope, ja som veľmi rád sedel za krosnami a tkal režné plátno či koberce,  z ktorých niekoľko kusov som si uchoval až podnes.“ Počas posledných rokov ZDŠ-ky a stredoškolských štúdií sa rozbehla výstavba rodinných domov a keďže na dedine každý každému pomáhal, pričuchol herec aj k murárčine.  „Raz v Martine som  kamarátom predviedol ako šalovať schody a okamžite nasledovalo, vraj načo sa živíš somarinou ako herectvo, rob normálnu robotu a uvidíš ako ťa zaplatia!“

Kostolné začiatky
Riaditeľ martinského divadla sa zabáva, keď si spomenie, že začiatky jeho verejného vystupovania (herectva?) treba hľadať v časoch, keď prvýkrát miništroval v katolíckom kostole, potkýňal sa o sutanu a ešte predtým sa musel naučiť nezrozumiteľný latinský text, aby plnohodnotne mohol asistovať pánovi farárovi. Až o pár rokov nasledovalo detské divadlo v škole, stredoškolské pokračovanie na ochotníckej úrovni, prienik na celoslovenskú súťaž, cena za najlepší herecký výkon, neskôr prijatie na bratislavskú  VŠMU do ročníka prof. Mikuláša Hubu, zbavovanie sa východniarskeho prízvuku, ktorý sa vraj po každých prázdninách obnovoval, aby „utrápil“ pedagóga Záborského, ktorý si vraj pri Výrostkovej východniarčine trhal zo zúfalstva bradu (bol holohlavý – pozn. redakcie), aby s hereckým diplomom zakotvil v divadle v Martine a dosiaľ v ňom ostal.  „Teraz keď prídem na východ, samozrejme bez problémov strihnem do východniarčiny, veď by mi u mamy či u bratov nedali ani napiť, ani najesť,“ smeje sa.  „A keď sa vrátim do Martina, naskočí mi spisovná slovenčina.“

Do politiky pre Národný dom
Vraj nekonečná rekonštrukcia stodvadsaťročného Národného domu v Martine ho podnietila, aby vošiel do politiky a aby ako nestraník pred piatimi rokmi kandidoval za ĽS-HZDS do VÚC Žilinského kraja. Lenže postupne sa ukázalo, že firmy, ktoré pracovali aj za Dzurindu, aj za Fica, síce svoj diel odviedli, ale hrozili súdmi štátnej inštitúcii za nezaplatenie približne 28 miliónov Sk. Samozrejme, vláda peniaze odsúhlasila, ale neposielala.  „Tak som tlačil na VÚC, požičajte z úveru od bánk, zaplaťte, keď prídu z vlády, dostanete ich,“ spomína vtedajší poslanec. „Napokon to parlament vúcky odsúhlasil, ale keď v decembri 2008 chodili všetci obdivovať ako Národný dom vyzerá, kolega z KDH mi povedal, že pred rozhodujúcim hlasovaním sa rozhodli dokončenie nepodporiť. Vraj, čo ak vláda premiéra Fica peniaze predsa len nedá?! Z môjho úpenlivého príhovoru ich vraj presvedčilo hlavne to, keď som spomínal, ako sa Národný dom staval, ako ho Slováci dokončili, ako je našou povinnosťou nepohŕdať ich dielom a odkazom, ako kultúra súvisí s podnikaním a ako to všetko v rekonštruovanom stánku môže fungovať. Bez ich hlasov by som možno doteraz ako riaditeľ divadla vypisoval, aby sa čosi zmenilo. Ak človek bojuje za kultúru na regionálnej úrovni, buď musí byť priamo v politike, alebo aspoň mať k politikom veľmi blízko.“

Koníčky
Riaditeľ martinského divadla, ktorým sa stal pred dvomi rokmi, s uspokojením dopĺňa, že kamaráti ho doslova nútia, aby nezanedbával koníčky.  „Ženú ma,“ tvrdí.  „A tak skúšam dvakrát týždenne stihnúť vypotiť sa na volejbale, v lete na chate na Oravskej priehrade relaxujem pri rybolove, hubárčení  ale v posledných rokoch som objavil najmä vysokohorské túry v jedných aj druhých Tatrách, Roháčoch, v obidvoch Fatrách, ale takisto si odbehnem do Poľska popozerať nádheru ich mestečiek. Domnievam sa, že keď človek v mladosti hrával celkom slušne hokej a pokúšal sa aj o ďalšie športy, nehovoriac o tom, že fyzicky sa aj inak namáhal, nesmie to v staršom veku zanedbať. Inak príde o kondíciu a následne o zdravie, ktoré mi vrstovníci zatiaľ závidia.“ 

Doc. Mgr. art. František Výrostko

Vek: 56 (14. 5. 1954)
Stav: Ženatý, manželka výtvarníčka, syn  hudobník  (30)
Kariéra: Narodil sa a vyrastal v Buziciach (dnes Valaliky), dedinke neďaleko Košíc. V roku 1976 absolvoval štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Odvtedy, s ročnou prestávkou v roku 1992, hral v Slovenskom komornom divadle v Martine, od roku 2008 je jeho riaditeľom. Ako pedagóg vyučuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici - Fakulte dramatických umení. Spolupracoval s Divadlom Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a Novou scénou v Bratislave (Na skle maľované), s STV a Slovenským rozhlasom, s mnohými dabingovými štúdiami, hral v niekoľkých filmoch, je nositeľom výročnej ceny Literárneho fondu za hlavnú postavu v inscenácii Tartuffe. V predchádzajúcom volebnom období bol ako nestraník poslancom Žilinského samosprávneho kraja za ĽS-HZDS, ktorým je aj teraz.