Slovo nevera jej nič nehovorí, za televíznou reláciou, ktorá ju vyhnala na výslnie, nesmúti, diéty nedrží a sem-tam "úchylne" pozoruje ľudí.
Herečka Petra Polnišová stvárnila mnoho postáv "slovenských celebrít", ktoré ukázali jej talent a urobili ju slávnou. Živí sa humorom, no stáva sa, že úsmev na perách jej zamrzne. Kedy prestrelila, prečo je smutná a veselá, aká je v súkromí, ale aj to, prečo ešte po ulici netlačí kočík, sa dozviete z nasledujúcich riadkov.
Dva roky ste žili v Taliansku. O Talianoch sa hovorí, že sú temperamentní, a to ste aj vy...
Čudovali by ste sa, koľko netemperamentných Talianov som tam stretla. Mala som v Taliansku priateľa, ale asi sa mi nepáčil natoľko, aby som tam ostala. To sa nedá zovšeobecniť. Niekoho stretnete, zapáči sa vám, máte veľa spoločného a myslím si, že je jedno, či je to Talian, Slovák, alebo Uruguajec.
V Taliansku ste sa aktívne venovali bábkoherectvu. Zvyknete sa teraz vrátiť k bábkam?
Priznám sa, že už len v mysli. Som natoľko vyťažená, že sa to ani nedá. Je pravda, že s jednou kamarátkou sme chceli urobiť bábkové predstavenie pre dospelých, ale zišlo z toho. Ona otehotnela a tie pekné povinnosti voči dieťatku si bude musieť plniť ešte dlho. Ale keby bol nejaký zaujímavý projekt, neštítim sa ho.
Po kom ste zdedili zmysel pre humor?
Otázne je, či vôbec humor mám. Ale živím sa ním, tak ho asi trochu mám (smiech). V súkromí nie som taká strelená, ako sa zdá. Neviem, či sa zmysel pre humor dá zdediť. Buď ho máte, alebo ho nemáte. Môj starší brat Braňo ho má, zvykli sme spolu vtipne komunikovať. Aj moja mama má zmysel pre humor, ale určite nie taký extrovertný.
Na čom sa rada smejete?
Som pozorovateľ. Smejem sa, ako sa ľudia správajú v určitých situáciách, keď si myslia, že si ich nikto nevšíma. Úchylne ich pozorujem. Je to istým spôsobom aj súčasť mojej práce. Dokážem sa zasmiať na všetkom, na ľuďoch, ktorí sa radi smejú a sú vtipní. Účelovo sa nimi obklopujem a vyhľadávam spoločnosť, kde je humor. Akýkoľvek, aj suchý. Je mi to jedno, ja sa chcem smiať!
Viete vôbec byť smutná?
Ale áno. Telo klame, často som smutná. Všetci ľudia, ktorí sa živia humorom, majú v sebe zvláštny smútok. Teda všetci okrem Dana Dangla, ktorý je napojený na Temelín, on nemá čas byť smutný (smiech). Druhá stránka veci je tá, že prídem domov z práce, zhodím masku a riešim veci, ktoré nie sú vždy veselé. Nie som depresívny typ, no nepríjemnosti sa mi nevyhýbajú.
Podarilo sa vám už niekedy humorom prestreliť?
Ťažko povedať. Som toho názoru, že keď človek už raz niečo povie, mal by si za tým stáť. Napríklad čo sa týka istých manželov z východu, nikdy som nemyslela, že sa ich takéto niečo môže dotknúť. Myslela som si, že majú dostatočný nadhľad na to, aby vedeli, že to je humor. Zistila som, že ho nemajú, a neskôr som si uvedomila, že im to mohlo pravdepodobne aj veľmi ublížiť, pri čom mi, ako citlivému človeku, zamrzol úsmev. Asi sa ich to dotklo na citlivom mieste, keďže ešte dlho nám vracali údery. Na druhej strane, SOS bola relácia, ktorá sa snažila byť reflexiou doby, čo tu bola, a oni boli jej súčasťou.
Je vám za SOS smutno?
Nie. S chalanmi sa stále stretávam. Každá vec má mať svoj vrchol. Je dobré ukončiť veci vtedy, keď stále máte chuť ich robiť. Je ťažké pripraviť niečo nové a vtipné každý týždeň. Podnietilo nás to, každý sme sa rozbehli na iné strany a mne osobne SOS prinieslo nové inšpirácie.
V tvorivom tíme ste boli jediná žena. Formovali by ste sa vy alebo relácia inak, keby tam bola ženská konkurencia?
Ktokoľvek iný by bol v tíme, relácia by vyzerala inak. Veľmi sme SOS ovplyvňovali hereckými výkonmi, ale aj spôsobmi vyjadrovania našich názorov. Keď sme s chalanmi boli k sebe zlí, hovorila som im: Len si sem zoberte nejakú inú. Zoberte sem Fialovú a uvidíte, ako ju budete musieť poslúchať! (Smiech)
Dano Dangl je nová tvár Sedem s r. o. Vy by ste si nechceli sadnúť do glosátorského kresla?
Nie. Viem, že dramaturgia relácie je taká, aby v nej boli mladí aj starší ľudia, ale človek inak vníma a prijme glosu od človeka, ktorý už má skúsenosti. Do takého typu relácie by som asi nešla, hoci je to vždy veľká výzva sedieť vedľa Lasicu, Leška a Markoviča a tváriť sa rovnocenne.
Vy sa pri pánovi Lasicovi tvárite rovnocenne napríklad v Štúdiu L+S. Nemáte trému s ním stáť na rovnakých doskách?
Trému nie, čo je zvláštne. Pred pánom Lasicom cítim určitý rešpekt, no čo sa týka javiska, na ňom som uvoľnená tak ako nikde. Je vynikajúci sparingpartner, často a rád improvizuje a ja milujem uvoľnenú atmosféru, ktorú vie navodiť. Veď napokon, javisko je môj svet.
V improvizácii ste takpovediac doma. Je pre vás problém držať sa fixného scenára?
Tisíckrát som šla podľa fixného scenára, ale je pravda, že už na takých 90 percent si doň dávam vlastné veci. Je jasné, že do Shakespeara ich dať nemôžem. Poslednú hru, ktorú sme robili, bola In Da House. Autorom je síce Viliam Klimáček, ale môžem povedať, že vznikla samými improvizáciami a na základe našich skúseností. Vytvorili sme tie postavy a vdýchli im život. A tak ma to baví najviac.
Vnímate svoju budúcu konkurenciu, napríklad z radov študentov?
Keď som na nejakom festivale, napríklad na Kremnických gagoch, úprimne sa teším, keď vidím niekoho, kto je extra šikovný. Za extra šikovnú považujem napríklad Zuzku Porubjakovú, Peťu Vajdovú alebo Milana Ondríka. Myslím, že konkurencie nikdy nie je dosť. Neberiem to tak, že ma ohrozuje. Bolo moje obdobie a príde nejaké ďalšie. Snažím sa priať každému, lebo - praješ iným, praješ sebe.
Ale vaše obdobie ešte trvá. Točia sa okolo vás muži? Nežiarli váš manžel?
Muži ma vnímajú ako vevericu v ryšavom kostýme. Jaro vôbec nie je žiarlivý typ muža. Neviem, či sa vôbec pohybujem v takej spoločnosti, kde by sa okolo mňa motali muži. Na prvý pohľad to tak vyzerá, no sú to iba pracovné sféry. Človek si doma chce vytvoriť oázu pokoja. Veverica sa doma mení na praobyčajnú, niekedy nudnú Peťu.
Kde ste stretli manžela?
V bare (smiech).
Láska na prvý pohľad?
Nie, poznali sme sa už predtým.
Veríte v lásku na prvý pohľad?
Verím. Láska na prvý pohľad je reálna u ľudí senzitívnych, ktorí sú schopní zachytiť vibrácie. Niektorí to vedia, iní nie. A keď sú takíto senzitívni obaja, tak to jednoducho zacítia. Možno je to len moja romantická predstava, ale zopár takých ľudí poznám a funguje to.
A čo chémia medzi mužom a ženou. Existuje?
A jéje! Jasné, že existuje! Musí existovať! Inak by sme všetky museli plakať do vankúša.
Účinkujete v hre Najšťastnejší z troch, kde sa slovo nevera ohýba z každej strany. Ako ju vnímate vy?
Neviem, aký postoj k nej mám zaujať. Ľudia o nej hovoria, je tu medzi nami, je to prirodzená, ľudská alebo teda mužská vlastnosť. Vyplýva to z inštitúcie manželstva alebo partnerstva, z ktorého ľudia občas potrebujú uniknúť. Netuším, ako by som zareagovala, keby sa to stalo mne. Človek si musí vedieť uvážiť, čo mu za to stojí a čo nie, ale niekomu to duševne prospieva.
Viac ako dva roky ste šťastne vydatá. Dozrel čas na materskú dovolenku?
To je téma, na ktorú vám nedám odpoveď. To je medzi mnou a tým hore.
V poslednom čase ste výrazne schudli. Kam sa podela bacuľka Peťa?
Veľa som pracovala. Isté zdravotné problémy spôsobili, že som tak trochu schudla. Ale poviem vám, radšej by som bola tučnejšia, ale zdravá. Samozrejme, nie je to nič hrozné. Ja zasa priberiem.
Trápili ste sa niekedy diétami?
Nikdy nie redukčnými, skôr prečisťovacími. Zázrak je pravidelná strava a menšie porcie podávané častejšie. Ak to človek svoj metabolizmus naučí v mladosti, tak to funguje ďalších pätnásť rokov bez trápenia. Ja som pôžitkár. Milujem jedlo. Keď si predstavím takú parížsku tortu... Aj dve by som zjedla. A slivkové gule, palacinky... Bože dobrý! (Smiech)
Ste súčasťou projektu Veľkí herci malým deťom. Naspievali ste piesne na detské CD a prispeli kresbami do detskej knižky.
Spievam rada a nahrávanie som si užívala. Stále som mala pocit, že to môže byť lepšie. Kreslím rada. Nie som nemehlo, ale ani národná umelkyňa, no nemám talent Adely Banášovej. Keď som zistila, ako maľuje, skoro som odpadla.
VIZITKA
PETRA POLNIŠOVÁ
Vek: 32 rokov
Stav: vydatá
Čo ju preslávilo: Vyštudovala bábkoherectvo na VŠMU, po škole pôsobila dva roky v Taliansku v divadle Teatro laboratorio mangiafuoco. Známa sa stala najmä vďaka hrám divadla GUnaGU, ako sú Modelky, Gotika či In da House (Žúrka v Londýne). Petra účinkuje aj na doskách Štúdia L+S v hrách Mínus dvaja a Najšťastnejší z troch. Televíznu popularitu jej priniesla relácia SOS, kde stvárnila stovky postáv a podieľala sa aj na jej scenáristickej výstavbe. V roku 2007 získala v diváckej ankete OTO ocenenie Humoristka a Absolútny OTO a je Talentom roka 2006.
