Mojcasopis.sk

Pred 195 rokmi sa odohrala bitka pri dovtedy neznámom belgickom mestečku, ktorá sa stala synonymom totálnej katastrofálnej porážky.

Francúzsko koncom 18. storočia bolo všetkým iným len nie pokojným štátom so spokojnými občanmi. Spoločnosťou lomcovala občianska revolúcia, ktorá po prvotných ústavných pokusoch zmeniť skostnatené kráľovstvo na moderný štát prešla krvavou cestou jakobínskeho teroru, keď dennodenne úradovala gilotína.

Ďalšie zmeny a nepokoje vyčerpávali krajinu a ľudí a v posledných rokoch jediné, čo vo Francúzsku fungovalo, bola armáda. A práve ona vyniesla na výslnie nízkeho energického Korzičana menom Napoleon Bonaparte. Napoleon bol v tom čase už generálom a postupne sa vďaka inteligencii, nadaniu, ale hlavne vďaka vojenským úspechom stal francúzskym prvým konzulom a následne cisárom.

Siedma koalícia
Počas jedného desaťročia bojoval s každou mocnosťou vtedajšej Európy a na ich úkor rozširoval nielen vplyv, ale aj územie Francúzska. Začiatkom konca Napoleonových triumfov bola výprava do Ruska v roku 1812, kde tohto geniálneho stratéga a vojvodcu zradilo počasie. Povestná ruská zima zdecimovala jeho Veľkú armádu a skazu neskôr dokončili armády protinapoleonovskej koalície. Samozvaný cisár pod tlakom okolností abdikoval a utiahol sa na ostrov Elba. Nedokázal však dlho sedieť so založenými rukami a zatiaľ čo Európa preberala na Viedenskom kongrese nové mierové usporiadanie, Napoleonovi sa podarilo vrátiť do Francúzska a v takzvanom stodňovom cisárstve obnoviť svoju vládu. V tom momente začali vystrašené mocnosti budovať už siedmu koaličnú armádu. Cieľ boj jasný: definitívna porážka Napoleona. Najbližšie pri francúzskych hraniciach boli dve armády. Jednotky Anglicka a jeho spojencov viedol vojvoda z Wellingtonu, Napoleonov rovesník, no zmýšľaním veľký konzervatívec, ktorému viac ako vojvodcovské schopnosti pomohli dobrá obrana a kusisko šťastia. Ďalšou armádou boli spojené vojská Pruska, budúcej vojenskej mocnosti, pod vedením Gebharda von Blüchera, ktorý Napoleona a s ním aj celé Francúzsko k smrti nenávidel.

Rozdeliť a zvíťaziť
Napoleon si bol vedomý, že ak sa týmto dvom armádam podarí spojiť sily, nepomôžu mu ani jeho encyklopedické vedomosti, stratégia ani oddaní, mnohými bojmi ostrieľaní vojaci, ktorí sa po jeho návrate z exilu dobrovoľne zhromaždili pod cisárovou zástavou. Preto sa rozhodol, že jedinou šancou na úspech je poraziť každú armádu zvlášť. Wellington pôvodne očakával, že Napoleon sa pokúsi odrezať koaličné vojská postupom cez Mons smerom na severozápad od Bruselu. Tým by prerušil Wellingtonove spojenie s tylovými jednotkami v Ostende, čím by ho zároveň prinútil ustúpiť a spojiť s Blücherom. Napoleon podporoval tento predpoklad falošnými správami, pričom svoju armádu rozdelil na dve skupiny. Ľavému krídlu velil maršal Ney a pravému maršal Grouchy. Ďalšia rovnako silná skupina, ktorej velil Napoleon osobne, mala tvoriť zálohu. Všetky tri skupiny vojsk sa však pohybovali blízko a boli schopné poskytovať jedna druhej pomoc. Pätnásteho júna prekročil belgické hranice a vydal sa na Brusel. Spočiatku jeho plán vychádzal, nepriateľov zaskočil rýchlym postupom, ktorým vpadol medzi anglickú a pruskú armádu. O deň neskôr v bitke pri Ligny prelomili Napoleonove vojská centrum pruskej zostavy a prinútili nepriateľa ustúpiť. V ďalšej bitke pri Quatre Bras získali kontrolu nad dôležitými križovatkami, čím zabránili spojeniu Angličanov s Prusmi a zaistili si voľný priestor pre ďalší postup.

Zlyhalo počasie aj ľudia
Vyzeralo to, že Napoleonovi sa zas podarí uštedriť Európe lekciu z vojenskej stratégie. Opäť ho však zradilo počasie. Keďže 17. júna celý deň výdatne pršalo a v rozmoknutom teréne sa ťažko pohybovalo delostrelectvo, ktoré tvorilo významnú silu francúzskych jednotiek a Napoleon s ním rátal pri plánovaní priebehu bitky, rozhodol sa vyčkať do nedele. A pri dovtedy neznámom belgickom mestečku Waterloo neďaleko Bruselu čakal aj ráno 18. júna, kým zem aspoň trochu obschne. Tento časový odklad sa ukázal ako jeden z dôležitých momentov neskoršej porážky. Medzičasom sa totiž podarilo Angličanom a časti unikajúcich Prusov spojiť, navyše anglické jednotky zaujali výhodné postavenie na odvrátenej strane svahu, kde ich nepriateľ nemohol vidieť. Samotná bitka tak trvala zhruba od jedenástej hodiny do neskorého večera. Napoleonovi sa spočiatku darilo napĺňať plán, no niektoré neuvážené kroky jeho veliteľov, ako aj stále prichádzajúce pruské jednotky narobili v jeho armáde veľkú škodu. Posledným klincom do rakvy bolo, keď sa Wellingtonovým vojskám podarilo obkľúčiť takzvanú Starú gardu, najskúsenejších a najoddanejších Napoleonových bojovníkov pod vedením generála Cambronna. Na výzvu, aby kapitulovali, odpovedal generál známym výrokom: „Garda zomiera, ale nevzdáva sa“, hoci niektorí autori uvádzajú, že Cambronn Angličanom len nevyberane odvrkol „Merde“ (v preklade „hovno“).

Skaza na úteku
Keď francúzski vojaci videli skazu elity armády, obrátili sa na bezhlavý útek a postupne so sebou strhávali ďalších a ďalších. Napriek snahám veliteľov o organizovaný ústup sa po ceste naspäť do Francúzska odohrávali srdcervúce scény. Napríklad v Gennape sa na mosty cez rieku tlačili masy utečencov, ktorí v zúfalej snahe dostať sa na druhú stranu čo najrýchlejšie, po sebe strieľali. Do vody padali vojaci aj vozy s ranenými, mnohí radšej spáchali samovraždu, než by padli do rúk Prusom. Tí sa pri prenasledovaní správali kruto. Už sme spomínali, že Blücher Napoleona neznášal. Vydal preto rozkaz nebrať žiadnych zajatcov. Jeden anglický dôstojník neskôr v pamätiach opisoval, ako pruskí vojaci po ceste posiatej mŕtvolami ranených neprekračovali, ale prebodávali bodákmi. Posledný Napoleonov vojenský pokus sa skončil veľkou porážkou a on sám dožil posledných sedem rokov života roztrpčený vo vyhnanstve na Ostrove sv. Heleny. Spomínať ono osudné Waterloo bolo medzi jeho pobočníkmi tabu, pretože sa vždy veľmi rozčúlil. Po jednej z najkrvavejších bitiek novodobej Európy si starý kontinent mohol konečne vydýchnuť a takmer storočie čerpať nové sily v mieri.

Krvavý kúpeľ
Straty na oboch stranách boli v bitke pri Waterloo ohromujúce. Francúzi stratili 25-tisíc mužov, 7-tisíc bolo zajatých a ďalších 15-tisíc nezvestných. Koaličné vojská zaznamenali 22-tisíc mŕtvych alebo ranených.