Mojcasopis.sk

Alkoholik, Arab, černoch, násilník, povaľač, Róm – to sú nočné mory pre budúcich svokrovcov.

Moja babka vravievala, že človek musí mať dvakrát v živote veľké šťastie: raz, do akej rodiny sa narodí, a raz, keď sa žení. Rodina ovplyvňuje náš život omnoho viac, ako si myslíme, a závisí od nej aj naše životné šťastie.

Práve preto rodičia pozerajú na nastávajúcich zaťov a nevesty podozrievavým okom a vôbec im nie je jedno, s kým si chce zamilovaná dcéra alebo syn založiť rodinné hniezdo. Dobre totiž vedia, že  „mať dieťa na poriadku“ neznamená ho len vydať či oženiť, ale najmä to, že dieťa má vedľa seba dobrého a vhodného životného partnera. Sú typy zaťov a neviest, ktoré veru medzi dverami srdečne neprivítate. A nemusia to byť hneď asociálne druhy.  „Mne sa Ľudkova budúca žena jednoducho nepáčila. Nemala zlú povahu, ale pre manželstvo bola jednoducho nezrelá, detská. Vôbec nevedela hospodáriť s peniazmi a manželstvo si predstavovala ako pokračovanie nekonečnej žúrky z internátu. Márne sme ich oboch prosili, aby ešte s manželstvom počkali. Rozviedli sa po dvoch rokoch a moja vnučka dnes vyrastá bez otca s nezodpovednou mamou, ktorá sa chce zabávať. Ani po rozvode sa naše trápenie neskončilo, často myslím na to, aké bude mať naše dievčatko detstvo a budúcnosť,“ hovorí Eva, ktorej syn dal po rozvode za pravdu. Neskoro. Nielen niektoré povahové črty sú nežiaduce. Predsudky máme aj voči niektorým národnostiam a etnikám.

Alkoholik, násilník, povaľač
Hneď ako vám ktosi taký zakotví medzi dverami s kyticou, vyhoďte ho a ani sa neobzrite. Pre vaše dieťa bude život s takým človekom peklo a neverte, že sa zmení.   „Keď si Alenka priviedla domov Jana a ten sa u nás tak opil, že nevládal ani odkráčať domov, rozblikali sa nám v hlave všetky výstražné znamenia, hoci ona ho ospravedlňovala. Potom sa opil na promóciách a nakoniec aj na kare svojho otca. Požiadala som moju sestru, aby s ňou vážne prehovorila, hádam si len nechce zničiť život s alkoholikom? A keby len svoj, a čo deti, ktoré si želá? Nakoniec sa rozišli, ale ona si ani po troch rokoch od rozchodu nikoho nenašla, tak veľmi toho Jana mala rada. On je už ženatý a pije ďalej,“ hovorí Júlia. Šaňo len raz videl, ako zať vyťal jeho dcére dve zauchá.  „Nestihla nakúpiť a zarozprávala sa s kamarátkou. Hneď som jej zbalil veci a doviedol ju domov aj s malým. Čo ju má čo nejaký odroň otĺkať,“ spomína Jozef a jeho dcéra bola rada, že otec zasiahol. Nedokázala sa sama od násilníka odpútať. Pani Viera mala svojho zaťa spočiatku rada.  „Bol doma, písal román, ale prešlo šesť rokov a ten chlap nerobí, ani romány mu nevychádzajú. Inak je fajn, ale strašne je lenivý. Naša dcéra zarába a všetko platí, je celá zničená, už sa na to nemôžeme pozerať. Navrhli sme, aby od neho odišla a vrátila sa, až keď sa zamestná.“

Róm
To, že má tmavšiu pleť a čierne oči, asi prekáža najmenej.  „Skoro som onemela, keď som dcéru stretla pri priehrade ruka v ruke s Rómom. Preplakala som tri dni. Nemám predsudky, veď Erik je čisto oblečený a pracuje, ale viem, z akej rodiny pochádza, a viem, ako si oni na svoju rodinu potrpia. Ak by sa za neho vydala, bola by pečená-varená v tom ich pelechu. Veď ako inak nazvať dom bez tečúcej vody, kde ich býva dvadsať? Je to rozdielne kultúrne a sociálne zázemie a moje vnúčatá by boli aj ich, a to by ma vôbec netešilo. A nie je v tom žiaden rasizmus, len si myslím, že Lenka by mala v budúcnosti veľký problém. Nemám chuť učiť sa na staré kolená rómske piesne a neželám si, aby po meste pokrikovala po mne celá jeho rodina, ako majú vo zvyku. Okrem Erika som zatiaľ nikoho z rodiny nevidela pracovať, ženy sú v rodine podceňované a aj bité,“ hovorí Klára, ktorá svoju dcéru dotlačila na vysokú školu do hlavného mesta. Očakáva, že vzťahy s mladým Rómom postupne ochladnú.

Arab
Kto by nečítal knihu alebo nevidel film Bez dcéry neodídem? Slzili sme pri ňom takmer všetky a odvážnej Betty sme držali palce, aby sa s dcérou dostala do bezpečia, t. j. do európskej alebo americkej civilizácie.  „Vôbec Arabov nepodceňujem, ale pre Európanku nie je jednoduché prispôsobiť sa ich náboženstvu a kultúrnym zvykom. Tam je bežné, že deti po rozvode zostávajú otcovi, pretože ženy nepracujú a muž je živiteľ. To si každá jedna, ktorá si berie Araba, musí uvedomiť. A zabudnúť na to, čo v Európe pokladajú ženy za bežné: od šoférovania auta, nákupov, dovoleniek až po antikoncepciu. Všetko sa deje iba so súhlasom muža,“ vysvetľuje Anton, ktorý mal Araba v rodine.  „Bol to neterin manžel, lekár. Našťastie zostali v Európe, takže žiadna dráma sa nekonala. Rozviedli sa, pretože neter mala vlastnú kariéru, čo on dosť ťažko niesol, a rozdiely medzi nimi boli veľké, hoci sa ich snažili prekonať. On si každé prázdniny berie syna domov do Ománu a my všetci tŕpneme, či ho vráti. Zatiaľ  je všetko o. k. a my sa veľmi tešíme,“ hovorí.

Černoch, Vietnamec, Mexičan
V Londýne by sa nad výberom životného partnera možno pozastavili iba v meštiackych rodinách, ale vo farebnom ľudskom dave na Trafalgar Square by jednoducho splynuli a nikto by im nevenoval ani o sekundu dlhší pohľad. Na Slovensku je to inak, iba si zvykáme.  „Syn žije s Vietnamkou a ja na ňu nemôžem povedať jedno zlé slovo. Extrémne pracovitá, voči nám úctivá a pozorná. Exoticky pekná, i keď drobnučká,“ hovorí Etela, ktorá je so synovým výberom nevesty spokojná. Ale čosi ju predsa mrzí:  „Prišla k nám na dedinu, pekne hovorí po slovensky. Má skoro tridsať rokov a všetci jej v dedine tykajú, akoby nemala svoju dôstojnosť. Keď som ich na to upozornila, sused mi odsekol, že on žiadnej šikmookej nebude vykať. Nech si ide naspäť do Vietnamu,“ spomína Etela a je rada, že syn žije s Vietnamkou v Bratislave. Podobne sú na tom aj rodičia Daniely, ktorá sa vydala za černocha v Spojených štátoch, kde študovala.  „Dereck je veľmi šikovný človek, má svoju firmu, a keď prídu k nám na prázdniny, je spomedzi mojich zaťov najpracovitejší. So všeličím mi pomôže. Ale keď niekde ide, vždy chodíme s ním, teda ja aj syn, aby sa mu niečo nestalo. Už na neho všelijako pokrikovali a mám strach, aby ho neprepadli skíni. Som rád, že žijú v Amerike, v našom meste sa za ním otáčajú, akoby bol nejakou raritou,“ hovorí Rudolf a podobne hovorí aj Jaroslav, ktorý má zaťa z Mexika:  „Je pomenší, tmavší, hneď si všimnete, že nie je našinec. Boli sme u jeho rodiny, sú veľmi zbožní a jeho otec je učiteľom na vysokej škole. Je mi ľúto, že dcéra sa vydala tak ďaleko, ale zať by tu mal asi ťažký život. Stále na neho pozerajú ako na exota.“ Podobne sa vnímajú aj deti zo zmiešaných manželstiev. Kým sú maličké, sú pekné a rodičia ich chránia, ale keď vyrastú, stávajú sa terčom posmeškov.

Názor odborníčky psychologičky Vlasty Minárikovej
„Vždy svojim klientom radím: neberte sa hneď po zaľúbení, počkajte najmenej rok a istý čas spolu žite. Až potom sa rozhodujte pre manželstvo. Alebo aj pre rozchod. Lebo láska všetko neprekoná, prídu všedné dni a vy si zvyky, spôsob rozmýšľania beriete od svojich pôvodných rodín. Preto si zbytočne nekomplikujte život. Arab ani Róm nie sú lepší alebo horší, sú len iní a vy ich budete musieť akceptovať. Potom je tu aj jazyková bariéra. V cudzej krajine budete odkázaní len na svojho partnera a jeho rodinu, ak zostanete tu, bude opustený on. Komplikácie prináša aj rozdielne náboženstvo či odlišný spôsob života,“ hovorí psychologička. Ku kategórii alkoholik, násilník, povaľač hovorí jednoznačné nie:  „To sú patologickí partneri, od ktorých nemôžete očakávať zmenu. Môžete sa im len vyhnúť.“