Žijú medzi nami ľudia, ktorí väčšinu života premlčia. Sú natoľko introvertní, že nie sme si nikdy istí, čo si vlastne myslia, respektíve, čo ich trápi alebo znepokojuje, a či ich vôbec niečo znepokojuje.
Je určitý rozdiel medzi mlčaním človeka, ktorý nemá potrebu deliť sa o svoje stanoviská a pocity, pretože má takú povahu, a mlčaním, ktoré je vlastne cielené a jeho účelom je niekoho vedome ignorovať, zneistiť až ponížiť.
Pozor na pasívnu agresiu
Katarína žije s mužom, ktorý nie je komunikatívny. Sám skoro nikdy rozhovor nezačína. Na otázky odpovedá stručne a vyhýbavo: "Áno, tak nejako." "Čo ja viem, asi." "Nie, nemyslím." "Hmm." Čím je starší, tým je to vraj horšie. Zdá sa jej, že sa viac a viac odcudzujú, a ona sa pri ňom cíti osamelá. Keď sa ho rovno opýta, či ju ešte miluje, odpovedá bez očného kontaktu: "Samozrejme, veď tu žijem s tebou, nie?"
Ľudová múdrosť nás presviedča: hovoriť striebro, mlčať zlato. Nemusí to tak byť. Mlčanie môže pôsobiť aj značne negatívne a konfliktne. Vtedy ide o skrytú, maskovanú agresivitu. "U nás doma je tichá domácnosť úplne bežná, ale ja na takýto druh manželovej agresivity reagujem vždy precitlivene. Stačí, ak s niečím nesúhlasím, už prestane komunikovať," hovorí Táňa, ktorá si nedokáže na manželovo čudáctvo zvyknúť. Aby zabezpečili bežný chod domácnosti, píšu si lístočky a odkazujú po deťoch. "Keby mi rovno povedal - náš rozhovor nič nevyrieši, vedela by som aspoň, aké je jeho stanovisko," pokračuje Táňa. Manželovo mlčanie tak dáva priestor rôznym dohadom, ktoré nemusia byť správnou interpretáciou.
Hovor, prosím...
Bez ohľadu na to, prečo niekto mlčí, naším cieľom je presvedčiť ho, aby hovoril. Netrpezlivosť sa však nevypláca. Treba vyčkať na príhodný čas, keď bude panovať dobrá nálada. Pri rozhovore treba klásť otvorené otázky, na ktoré sa nedá odpovedať jednoslovne (áno, nie). Po zaznení našej otázky môžeme aj neverbálne vyjadriť očakávanie odpovede - napríklad upretým pohľadom a zdvihnutým obočím. Ak neodpovie, pokojne našu otázku zopakujme. Niekedy pomôže humorné odľahčenie celej situácie. Nevhodné je pri mlčaní partnera vravieť: "Viem presne, čo si myslíš, tak to teda povedz!" To ho rozčuľuje a zatvrdzuje. Napokon, nemusíte vôbec trafiť do čierneho. Lepšie je, ak povieme: "Potrebujem vedieť tvoje stanovisko, závisí od neho naša budúcnosť. Ak teraz potrebuješ mlčať, dobre. Môžem počkať, ale ak to bude takto pokračovať, ťažko nájdeme východisko. Náš vzťah potom asi nemá zmysel."
Najhoršou reakciou na agresívne až tyranské mlčanie je vyhrážanie sa dotyčnému nereálnymi následkami či sankciami. Prázdne hrozby poukazujú na našu totálnu bezmocnosť a stratu dôstojnosti. Ak mlčiaci partner napokon prehovorí, môže to byť divoký prúd slov z nahromadeného napätia. Vtedy treba počúvať a neprerušovať ho, akokoľvek by to bolo ťažké. Podarilo sa nám prelomiť jeho mlčanie, a to je prvý úspech. Mlčiaci človek chcel možno chrániť seba aj vás pred svojím výbuchom.
Neutekajte bez slov
A čo ak sme to my, kto radi mlčíme? Naše mlčanie škodí vtedy, keď sme frustrovaní, zlostní, nešťastní. Neprospieva nášmu zdraviu ani vzťahom s inými ľuďmi. Negatívne pocity sa v nás hromadia, mlčanie nás zatláča do izolácie. Bez slov utekáme z každej konfliktnej situácie? Takto konflikt uzatvárame do svojho vnútra, vytvárame si odstup od ostatných a strácame priateľov. Pre našu telesnú aj duševnú harmóniu a príjemnú atmosféru doma či inde je lepšie vyjadriť svoje emócie, podeliť sa s nimi. Isteže nie s každým. Hľadajme teda tých, s ktorými sa cítime dobre a bezpečne, ktorým dôverujeme.
Pripusťme však, že mlčanie je niekedy najlepšia odpoveď. Sú situácie, keď by sme mali zachovať mlčanlivosť a dopriať si právo nereagovať. Napríklad, ak sa nás niekto snaží zatiahnuť do víru spoločenských klebiet a ťahá z nás informácie, ktoré by klebety "obohatili" o ďalšie nánosy. Tichý človek je niekedy príjemný spoločník. Priatelia na prechádzke v lese vedia spolu krásne mlčať, ani milenci nemusia vždy spolu hovoriť, pretože ich naplňuje láska.
