Mojcasopis.sk

Vek je neúprosný voči všetkým. Kedysi výkonný človek, ktorý dokázal zorganizovať život celej rodine, začína chorľavieť a chradnúť, dostáva sa do životného obdobia, keď sám potrebuje pomoc. Často mu nedokáže pomôcť rodina a senior sa dostáva do domova dôchodcov.

Ak má trochu šťastia, tak sa dostane do starostlivej opatery vrchnej sestry Moniky Jánošovej v Domove seniorov v Jablonovom.  „My ich tu neberieme ako klientov, pacientov, obyvateľov, ale ako našich starých rodičov. Ten, kto robí so starými ľuďmi, vie, že musí okrem roboty nechať v domove aj kus srdca,“ hovorí Monika.

Myslela si, že bude pracovať na detskom oddelení, ale nakoniec skončila pri starých ľuďoch. „Opatrovala som popri materskej dovolenke aj mojich starých rodičov. Ako zdravotná sestra viem, čo je pre pacientov, ale aj pre seniorov dôležité: nielen profesionálny prístup, že pacientovi dám, čo treba a odchod, ale najmä vľúdne slovo, občas aj pohladenie. Hoci pri dvanásťhodinovej službe to bolo často aj nad moje sily,“ spomína Monika, ktorá si našla zamestnanie vo svojej dedine.  „V štátnych zariadeniach je to iné, ale u nás máme dosť personálu a sme tu ako jedna rodina. Viem, že keď k nám príde nový obyvateľ, musíme sa mu osobitne venovať. Veď si len predstavte, že doteraz ste žili vo svojom prostredí, v kruhu rodiny a známych, a teraz ste zrazu v nejakom zariadení, kde sú okolo vás cudzí ľudia. A vy sa musíte prispôsobiť, hoci okrem smútku a clivoty si do nového domova nesiete aj choroby, bezmocnosť a často aj fyzickú bolesť. Preto sa vždy prichádzajúcemu starému človeku osobitne venujeme, rozprávame sa s ním, hneď ho pozoznamujeme s obyvateľmi. Ale je pravda, že každý má aj svoju povahu, nie je jednoduché prekonať vnútorné bariéry. Niektorým to trvá dlho, niekto sa uzavrie do seba a málo komunikuje, iný zasa dáva najavo istú nadradenosť. Toto všetko sa dá prekonať iba nekonečnou trpezlivosťou. Ak sa starí ľudia presvedčia, že to s nimi myslíte dobre a vychádzate im v ústrety, tak sa prelomia ľady a oni dokážu byť veľmi vďační,“ hovorí Monika o svojej práci a porovnáva prácu geriatrickej a detskej sestry:  „Je to podobné, aj dieťa si musíte získať na svoju stranu a vysvetliť mu, čo od neho chcete. Aj pri starkých je dôležité spoznať ich povahu, čo chcú, po čom túžia. Niekedy počúvam len sťažnosti, ale keď si sadneme a porozprávame sa, vždy sú za tým pocity osamelosti, smútku za rodinou, nepotrebnosti. Seniori sa sťažujú na niečo konkrétne, ale za tým je: som tu, všimnite si ma, mám problém. Stačí pár dobrých slov a hneď sa im zlepší nálada.“

Aj rodina ubližuje
Hovorí sa, že najšťastnejší je starý človek v rodine, pri svojich blízkych.  „Lenže nie vždy sa to dá. Žijeme takú rýchlu dobu, že deti nemajú čas a často ani bytové podmienky na to, aby sa mohli starať o svojich rodičov, a najhoršie je, keď sú aj chorí a potrebujú celodennú opateru. U nás sú bývalí lekári, letec, redaktorka, sudca, pani z Ameriky, ktorá chcela dožiť na Slovensku, ľudia, ktorí majú svoje deti v cudzine a už nedokážu byť celé dni sami a o všetko sa starať. Ale všetci veľmi čakajú na návštevy svojich detí a vnúčat. Román by som vedela napísať o tom, ako dokáže niekedy rodina ubližovať svojim starým rodičom. Hádajú sa pred nimi o majetok alebo manželia medzi sebou. To starí rodičia veľmi ťažko nesú, manželia sa možno o hodinu doma udobria, ale ich otec, mama sa s tým trápia celé dni. Každý rodič predsa chce, aby jeho dieťa bolo šťastné a spokojné, žilo dobre. Aby sa deti medzi sebou nehádali o vkladné knižky a domy, ale pekne sa dohodli. To je ich túžba a zároveň si vo chvíľach rodinných zvád uvedomujú, akí sú už chorí a bezmocní. Mali sme tu babičku, krásnu dámu, ktorá sa po jednom výstupe jej detí tak stiahla do seba, že začala mať psychické problémy a onedlho zomrela. Deti si však svoj podiel viny nikdy nepripustili,“ spomína Monika a dodáva, že keď si seniori zvyknú, žije sa im dobre. Majú kvalitné ubytovanie, stravu, opateru a najmä nie sú celé dni sami. Obľúbené sú dišputy v knižnici, kde to občas politicky  „iskrí“.  „Ale dohodli sme sa, že každý si môže povedať svoj názor. Občas vznikajú komunálne problémy: jedna pani chce vetrať, druhá nie, potom zasa kto koho pozdraví, jedna nepočuje, druhá nevidí. Ale to všetko vyriešime. Vždy oslavujeme narodeniny našich starkých a pripravujeme im prekvapenia. Máme tu napríklad letca a zistili sme, že má tajnú túžbu ísť sa ešte raz pozrieť na letisko. Tak sme sa dohodli s jeho dcérou a ona v deň jeho narodenín mu priniesla leteckú uniformu a takto  „vyštafírovaného“ sme ho naložili do auta a zaviezli na blízke letisko, kde si aj mohol sadnúť do kokpitu a porozprávať sa s pilotmi. Keď sme videli jeho šťastie, tak sme boli aj my šťastní, bol to zážitok, na ktorý dodnes spomína. Keď chcete urobiť druhému radosť, tak nejde o peniaze, musíte rozmýšľať, čo by ho skutočne potešilo. A ja sa teším, že tu mám takých spolupracovníkov, ktorí dokážu vymyslieť pre našich starkých rôzne prekvapenia. Keď sú sviatky, tak si spolu upečieme koláče, lokše, prídu deti zo škôlky, zo školy vystupovať. To majú najradšej, pri pohľade na malé deti spomínajú na svoje deti a mladosť,“ hovorí Monika.

Baterky dobíja tancom
Je to paradoxné, ale v sociálnych službách by mali pracovať bezcitnejší ľudia, tým nehrozí syndróm vyhorenia.  „Najmä zo začiatku som si niektorých starkých tak obľúbila, že keď zomreli, plakala som za nimi ako za svojou rodinou. Mali sme tu pani Galinu, ktorá aj písala svoje pamäti. Zo začiatku na nás vykrikovala  ,hej, ty‘, ale potom sa zmenila a za všetko nám ďakovala. Bola u nás dlho, a keď zomrela, bolo mi neuveriteľne smutno, dodnes na ňu spomínam. Smutné je aj to, keď k nám prídu staručkí manželia, majú medzi sebou krásny vzťah, jeden zomrie a ten druhý zvyčajne do roka umrie tiež. Teraz práve otvárame nové Alzheimer oddelenie, pretože tejto choroby pribúda a takto chorí ľudia nemôžu byť bez dozoru. Je to pre mňa nová výzva, teším sa, pripravujeme im muzikoterapiu, arteterapiu a liečbu tancom. Viem, že aj keď im odchádza pamäť, city fungujú, a aj pri nich je najdôležitejšie milé slovo, rozhodne nie krik. Často im slúži dlhodobá pamäť a pomocou starých fotiek spomínajú. Oni už majú svoj svet, rodina by sa rozhodne nemala obviňovať, keď rodičov dá do kvalitného ústavu, je predsa dôležité, aby si neublížili, nezranili sa a mali aj primeranú liečbu a podnety. Ja svoju prácu beriem ako poslanie, rada pomáham a myslím si, že každý má nárok na dôstojnú starobu i umieranie,“ hovorí Monika, ktorá svoje baterky dobíja tancom.  „Mám dvoch synov a kopu roboty okolo domácnosti, ale odmalička rada tancujem. Prihlásila som sa najprv na kurz brušných tancov, potom sme sedem tanečníc vytvorili skupinu Shimmini. Venujeme sa orientálnym tancom a tu na Záhorí máme úspech, verejne vystupujeme. Najprv som mala obavy, pretože nie som najútlejšia, ale brušné tance vyniknú najlepšie, ak máte plnšie tvary. Máme skvelé ohlasy a pri tanci úplne zabudnem na všetky problémy a trápenia. Sme skvelá partia, a keď začne publikum tlieskať, je to fantastický pocit.“