Mojcasopis.sk

O podnikaní začala rozmýšľať hneď po revolúcii. Mala 48 rokov a musela sa do toho pustiť hneď.

Je optimistická, energická a plná života. Nehádali by ste, že Emília Ženišová by už dávno mohla sedieť doma ako dôchodkyňa. Ona sa ale nesťažuje ani na vek, ani na choroby, ani na robotu, ani na nepriazeň osudu. Má svoje zásady a uplatnila sa s nimi aj v podnikateľskom svete.

„Tridsať rokov som robila v Stredodnom odbornom učilišti  Bratislavských elektrotechnických závodoch šéfku sociálno-personálneho oddelenia. V praxi to znamenalo, že som zháňala učňov do učilišťa. Pracovala som vo výbornom kolektíve, a keď som odtiaľ odchádzala, mala som slzy v očiach. Ale po revolúcii sa mi usadil chrobák v hlave – chcela som začať podnikať. Nemala som veľa času, veď krátko pred päťdesiatkou som sa rozhodla zmeniť celý svoj profesijný život. Najprv som rozmýšľala, že si otvorím firmu zameranú na poradenskú činnosť, veď rodičia často nevedeli, čo s deťmi po základnej škole, čo zasa so študentmi, ktorých vyhadzovali zo strednej školy, ako sa orientovať v spleti predpisov a zákonov. Chcela som poradňu aj so psychologičkou, ale veru kolegyne nemali odvahu pustiť sa do podnikania. Tak som sa musela obzrieť po niečom inom,“ hovorí pani Ženišová, ktorej vtedy veru nenapadlo, že jej onedlho bude patriť  jedna z najlepších cukrární v Bratislave. Býva v Ružinove, pred oknami mala ihrisko so starou búdou a ona si zmyslela, že tam bude predávať zákusky a malinovky mamám, ktoré sa prídu s deťmi hrať do piesku.  „Muž mal vtedy stavebnú firmu, povedal mi, že búdu prerobí na cukráreň. Celá rodina ma podporovala, dcéra zubná technička vtedy robila sestričku u zubára, vnuk Kubko bol malý. Ale viete, nahovárali ma takto: mama, všetko si zober na starosť ty. Na počudovanie som aj úver od banky dostala bez problémov,“ spomína  pani Ženišová na začiatky svojho podnikania. Najprv si myslela, že zákusky nakúpi a bude ich iba ponúkať, ale bola to naivná predstava:  „U nás piekli babičky a veľmi dobre, preto som veľa skúseností s kupovanými zákuskami nemala. Ale keď som ich ochutnala, nepozdávali sa mi, neboli chutné. Ja mám zákazníkom ponúkať niečo, čo mi nechutí? Muž mi musel pristavať kuchyňu. Rozhodla som sa, že budem piecť sama! Tak vznikla cukráreň Ihro.“

Najprv sa dobre nažrali sliepky
Prvé vyučené cukrárky, ktoré zamestnala, boli veľmi šikovné, aj keď  jedna z nich popíjala. Hneď na začiatku svoju šéfku poučili: ak budú šikovne piecť a zároveň šetriť, v piatok budú piecť z ušetreného a náklady na zákusky budú takmer nulové. Bude len zisk. Emília Ženišová hneď podobné praktiky odmietla.  „Pozháňala som si recepty a normy, ktoré platili na najbežnejšie zákusky, ktoré doteraz majú ľudia radi: veterníky, krémeše, špice, punčové zákusky, a zistila som, že boli veľmi dobré. Lenže keď si každý niečo zo surovín nechal, tak potom upečené koláče a zákusky neboli chutné. Ale normy sú doteraz v poriadku. My používame do orechových zákuskov maslo, orechy, do tvarohových normálny tvaroh, žiadne náhrady. Šľahačka musí byť z 33% šľahačkovej smotany, umelé tuky nedávame vôbec. Orechy nakupujeme po dedinách, dodávateľov si starostlivo vyberáme. Už sa stalo, že sme zo smotany nevyšľahali šľahačku, aj keď mala byť úplne čerstvá. Na vajíčka máme zase osobitného dodávateľa, sú vždy čerstvé. Základom sú dobré suroviny a šikovní cukrári. Začali sme teda piecť, na otvorenie sme pozvali celú ulicu, všetkých susedov. Ale aj tak sme sa prvý rok trápili, veľa zákuskov sme pohádzali do koša pre sliepky. A tie sa ich zo začiatku veru nažrali... Ja mám takú zásadu, že staré koláče nepredávam. Napríklad šľahačkové vydržia len 12 hodín, potom musia ísť z pultu preč. Bolo mi aj do plaču, musela som vyplatiť ľudí, čo pre nás robili, odvody, elektrinu zaplatiť a zarobené nebolo. A to sme si veľa vecí robili sami, ako rodina. Ja som chodila umývať a upratovať cukráreň, dcéra stála za pultom v sobotu, nedeľu. Veľmi sme šetrili. Rok sme sa  trápili, môj manžel mi dával peniaze zo svojej firmy, aby sme prežili. Aj prvú dodávku nám po mesiaci ukradli. Obrat nastal po roku,“ spomína neoblomná majiteľka, ktorá vydržala a nepopustila z kvality. Potom získala veľkých odberateľov, prvá bola ružinovská nemocnica.  „Poznali ma, prišli ochutnať zákusky, boli dobré a my im svoje výrobky dodnes vozíme. A máme pätnásť veľkoodberateľov, viac ani nestíhame,“ hovorí pani Ženišová o terajšej situácii a dodáva, že je veľký bojovník.  „Písala som si denník. Zaznamenávala som si všetko: deň v týždni, počasie, mesiac, pred sviatkami, po sviatkoch, že vonku prší a my sme predali toľko a toľko zákuskov. Po roku som už presne vedela, kedy sa predáva zákuskov viac, kedy menej a prispôsobovala som sa dopytu. Teraz mám aj dobrý personál, sme tu spolu už dlho. Už som aj vyhodila pracovníkov, ktorí kradli, ohovárali ma, nechcelo sa im. Najviac ma však mrzí, že nie je učňovský dorast, dobrých cukrárov naozaj nie je veľa. Mladí cukrári po skončení školy skoro nič nevedia, treba ich všetko naučiť. Pritom pozorovať zručného človeka je radosť.“

Robím veľa za málo peňazí
Pani Ženišovú doteraz volajú na stretávky na bývalé pracovisko.  „Keď sa ma bývalí kolegovia pýtajú, ako sa mám, tak im hovorím, že nikdy som nerobila toľko za tak málo peňazí. A oni mi neveria. Ale ja podnikaniu venujem celý svoj čas: soboty, nedele, sviatky. Keď si spočítam voľné dni, je ich málo. Ale mám dvanásť až štrnásť zamestnancov a doteraz sa nestalo, že by som im načas nedala výplatu. Už mi aj odišli pracovníci a vrátili sa a povedali mi, že som pre nich sociálna istota. Mám tu slobodné matky, rozvedené ženy aj vydaté, ktoré potrebujú pravidelný príjem, mladých ľudí, ktorí sa chcú osamostatniť. Dievčence za pultom tu predávajú zákusky dvanásť-trinásť rokov. Aj im niekedy ponadávam, ale aj si ideme spolu posedieť. Chcem, aby boli spokojné. Ale aj ony sú solídne, prídu, keď treba,“ hovorí podnikateľka, ktorá do podnikania stiahla aj svoju dcéru Zuzanu.  „S dcérou sa aj pohádame, na niektoré veci máme každá iný názor. Nakoniec je po mojom. Ale priznávam sa, že ja niekedy robím charitu a dcéra ma vie pribrzdiť. Tých charitatívnych akcií je občas priveľa. My ale pomáhame Detskému domovu v Podunajských Biskupiciach, dávame im koláčiky. Tam sa krásne o deti starajú, je to detský domov rodinného typu. Chodíme tam na Vianoce na besiedku. A berieme si občas na Vianoce deti domov, na Štedrý deň. Aj starších ľudí máme, ktorí prídu na zákusky, ale nemajú peňazí nazvyš. Tak ich pohostíme. Bezdomovcom sme dali zákusky pred Vianocami, ale som na nich naštvaná, pretože robia veľký neporiadok,“ hovorí pani Ženišová.

K moru chodím s „dievčatami“
Keď má podnikateľka voľno, spí. Občas pláva. A rada si dopraje každoročnú dovolenku.  „Mám partiu, s ktorou už roky chodievam. Tridsať zrelých žien ideme k moru a hovoríme si, že trikrát za deň budeme cvičiť. Ja sa teda k tomu dostanem iba raz denne. Každý rok chodíme inde, do Grécka, Turecka, teraz sa chystáme na Cyprus. Ideme vždy mimo sezónu. Dcéra so mnou necestuje, pretože je ešte na takéto výlety mladá. Mám kamarátku, s ktorou sa kamarátim od základnej školy, aj ona ešte robí a chodíme spolu. Nekritizujem, nevymýšľam, je mi tam s  „dievčatami“ dobre. Keď chcem niečo vidieť, sadneme do taxíka a ideme na výlet. Nečakám, že mi bude niekto robiť program,“ smeje sa pani Ženišová. Všade, kde sa pohne, ide do cukrární a ochutnáva:  „A občas pečieme aj podľa zahraničných receptov, keď mi niečo niekde chutí. Len škoda, že ich pečú na juhu Európy a v arabskom svete veľmi sladké koláče. V Taliansku som sa bola učiť robiť dobrú taliansku zmrzlinu. Bola som najstaršia, z iných cukrární poslali mladé dievčatá, ktoré to tiahlo na diskotéku. Ale ja som sa to chcela naučiť, veď cukrárka mi môže odísť, no majiteľ zostáva. Iba tak v lete namiešam dobrú zmrzlinu aj ja. Bez vajec, so smotanou, ale s pravou čokoládou, vanilkou, ovocím,“ hovorí. V gastronómii sa podľa pani Ženišovej podniká jednoducho:  „Základom je, že musíte mať dobré suroviny a byť čestný. Dať do jedál, zákuskov to, čo tam patrí, mať zručného kuchára alebo cukrára a potom je výsledok dobrý. A musíte mať jedlo, zákusky vždy čerstvé, nepodľahnúť pokušeniu a neponúkať staré. A treba vyjsť aj v ústrety zákazníkom: my upečieme aj bezlepkovú tortu. Piekli sme aj na stretnutie bývalých narkomanov, tí zasa nesmeli mať v zákuskoch čokoládu, vanilínový cukor ani žiadne arómy. Chutia im ovocné so šľahačkou. Osobitne pečieme pre dôchodcov, pre deti v nemocniciach. Chcem ponúkať zákusky, ktoré si ľudia môžu dovoliť kúpiť a ktoré im chutia.“

Emília Ženišová
Vek: 67 rokov
Stav: vdova
Deti: dcéra Zuzana
Vnuci: Jakub a Barborka
Povolanie: majiteľka cukrárne