Mojcasopis.sk

Grónsko bolo turistickou verejnosťou objavené iba nedávno. Napriek tomu, že najväčší ostrov na svete má vo svetovom meradle najmenšiu hustotu obyvateľstva na štvorcový kilometer, jeho obyvatelia ho nazývajú Kallalüt Nunaat – krajinou ľudí.

Pri výbere trasy nebol v centre môjho záujmu juh ostrova, ktorý sa v niektorých prípadoch málo líši od severských európskych krajín, ale zaujímal ma život za polárnym kruhom. A tak som si vybral 18-dňovú expedičnú trasu nórskou loďou Fram, ktorá má vo svojom programe návštevu väčšiny miest na severe krajiny.

Zraz účastníkov expedície bol na letisku v Kodani, kde som sa stretol aj so svojím priateľom Gudmundurom Birgissonom, familiárne Gumim, s ktorým som precestoval Island a tentoraz sme sa spolu rozhodli navštíviť grónske zákutia. Lietadlom typu Boeing sme po štyroch hodinách letu pristáli v Kangerlussuagu, čo v preklade znamená dlhý fjord. Nie je to mesto ani obec, ale nachádza sa tam hlavné letisko na ostrove. V dopravnej infraštruktúre zohráva najdôležitejšiu úlohu, pretože až 90 % letov, ktoré smerujú do Grónska alebo z neho, odbavujú práve tu a stalo sa iba tranzitným letiskom. Grónsko získalo toto letisko iba v septembri 1992, keď sa USA vzdali tamojšej svojej leteckej základne. Tá bola zriadená ešte počas druhej svetovej vojny a Air Base Bluie West 8 bola jednou z najdôležitejších v rámci medzipristátí leteckých akcií Američanov proti hitlerovskému Nemecku. Miesto pre letisko nebolo vybrané náhodne, z pohľadu bezpečnosti leteckej prevádzky tu prevláda stabilné počasie a samotná plocha letiska je dobre chránená v údolí.

Za polárnym kruhom
Ďalší presun účastníkov expedície bol autobusmi do niekoľko kilometrov vzdialeného prístavu. O veľkú batožinu sme sa starať nemuseli, tú odviezli osobitne na člnoch priamo na loď Fram. Aj my sme sa na ňu dostali v motorových gumených člnoch, ktoré sú špeciálne upravené pre plavbu v arktických podmienkach. V prístave sa o nás začali starať sprievodcovia, ktorí nám najskôr ukázali, ako si máme nasadiť a pripevniť záchrannú vestu, bez ktorej sme už nemohli z lode odísť. Nástup na loď a ubytovanie v kajutách bolo veľmi dobre zorganizované, batožinu sme si našli pred kajutou. Dostali sme osobitnú kartu aj s fotografiou, s ktorou sa otvárala nielen kajuta, ale bola aj kreditnou kartou a ňou sme mohli platiť na lodi v obchode so suvenírmi či platiť občerstvenie v jedálni alebo bare. Kajuta bola vybavená kúpeľňou aj WC a mala výhľad na more, celkovo bolo v rámci tejto expedície na lodi 136 pasažierov. Väčšina z nich hneď po povele kapitána na plavbu obsadila prednú časť lode, aby mohla sledovať okolie počas plavby 180 km dlhým fjordom. Asi v jeho polovici sme prešli cez severný polárny kruh. Začiatok plavby bol príležitosťou spoznať aj samotnú loď, boli sme prekvapení priestrannou spoločenskou miestnosťou s barom, z nej bol veľmi dobrý výhľad na tri strany. Vo vybavení nechýbalo fitnescentrum, k dispozícii bol aj stôl na stolný tenis a sauna. Stravovanie bolo zorganizované na dve skupiny, pretože do jedálne by sa naraz všetci cestujúci nezmestili. V gastronómii dominovali jedlá z rýb, ale v možnostiach bola aj európska klasika.

Fascinujúce prostredie
Prvou zastávkou bolo druhé najväčšie mesto Grónska Sisimiut s 5 350 obyvateľmi. V informácii, ktorú sme dostali do kajuty, organizátori oznamovali program na nasledujúci deň a z nej sme sa dozvedeli, že Sisimiut v miestnom jazyku znamená ľudia pri líščích dierach. Neskoršia prehliadka nás presvedčila, že to pomenovanie vzniklo naozaj na základe skutočnosti prostredia. Sisimiut leží iba 100 km od polárneho kruhu, ale je to najsevernejší nezamŕzajúci prístav. Preto tu vznikli ideálne podmienky na celoročný lov rýb. Historické anály potvrdzujú, že už v 15. storočí sa do týchto priestorov plavili za veľrybami lode z Holandska, zo Škótska, z Nemecka a aj zo Španielska. Z lode sme sa do prístavu presunuli člnom. Zaujímavosťou mesta je, že ako jediné v Grónsku má aj verejné kúpalisko. Mali sme možnosť vidieť aj dielňu kajakárskeho spolku, ktorý tu udržuje tradičné umenie pôvodných obyvateľov Inuitov – stavanie kajakov. Neskôr sme mali možnosť vidieť aj ich kajakárske umenie. Vari 40-ročný muž dokázal urobiť otočku o 360 stupňov štyrikrát za sebou. Zážitkom bola návšteva opustenej inuitskej dediny Assaqutaq. Návštevníka tu fascinujú nielen strmé holé vrchy, ktoré boli kedysi prikryté ľadovcami, ale najmä malebné úzke fjordy a zátoky. Pár domčekov bolo vo veľmi zachovalom stave, vôbec nevyzerali, že sú neobývané.

Pozor pri ľadovcoch
Postupne, ako sme sa plavili ďalej na sever, začalo pribúdať ľadovcov. Aj preto bola vonkajšia paluba veľmi často zaplnená zvedavcami, ale aj amatérskymi fotografmi a filmármi. Výhodou v tomto prípade bolo, že sme v kajutách mali možnosť sledovať našu plavbu na televíznej obrazovke, nad kapitánskym mostíkom bola totiž namontovaná kamera, ktorá snímala priestor pred loďou, takže aj pri odpočinku na posteli sme mohli vidieť približujúci sa ľadovec a následne s fotoaparátom či kamerou vybehnúť na palubu a zachytiť nevšedný pohľad. Pri ďalšej zastávke v Qaqqaliaqu som sa v snahe čo najbližšie odfotiť okolo plávajúce ľadovce priblížil až úplne ku kraju skalného pobrežia. Vzápätí skupina domorodcov začala na mňa vehementne mávať a niečo inuitsky pokrikovať. Vysvitlo, že ma upozorňujú, aby som sa vzdialil od pobrežia, pretože pri plávajúcich ľadovcoch vždy hrozí nebezpečenstvo, že sa niektorý pretočí alebo rozlomí a následne vzniknutá vlna by fotografujúceho mohla zmiesť do mora.
(Spracované na základe denníka autora, ktorý je podkladom na pripravovanú knihu, medzititulky redakcia)